k6.sk - literárny server

Cinnamon


V amorfnom svete, vzdialenom od tepla ľudských domovov, potichu levitujúcom nad oblakmi, zahmlenými predstavami pohanskej poézie, ležal na chodníku muž, na ktorého dopadali dažďové kvapky, odhodlané dokončiť svoje poslanie dotknúť sa Zeme. Padali na jeho nahé mŕtve telo, prechádzali skrz neho a imitovali bytie podľa scenára až do absolútnej tmy ich zániku. „Milujem Ťa“, ozvalo sa spomedzi vodopádov kvapiek, bojujúcich v nezmyselnej bitke o miesto vo svete, o postavenie v nekonečnej rade nádeje na život. „Milujem Ťa“, ozývalo sa ďalej, kvapky plakali, už nepadali. Nariekali, chceli uschnúť. V meste, kde padali po prvý krát po 27 rokoch svojej mladosti, dotkli sa namiesto Zeme svetla,
– nevyčerpateľného svetla, ktoré vyžarovalo z mŕtveho, na pohľad neatraktívneho tela mladého človeka, ktorý sa utopil vo svete farieb a jeho smrť bola oslavou viery v neobmedzenosť bytia.
„Neverili ste, zanikáte.
Hľadali ste prosté uspokojenie
a našli ste moje mŕtve telo,
vznášajúce sa nad oblakmi,
z ktorých ste spadli“.
Muž, možno skôr chlapec vstal na nohy, všetci ľudia ho volali Cinnamon, keďže bol sladko-štípajúcim, no neodolateľne voňavým (po určitej dobe) prebudením z ich slepoty. Nikto nevedel odkiaľ prišiel, taktiež prečo prišiel. Cinnamon bol kráľom záhad, bol veľmi presnou definíciou a podstatou svetla. Brnkal v dušiach ľudí neopísateľnú symfóniu svojimi slovami, ktorých váhu si i on sám neuvedomoval. Búral všetko iluzórne a pravda jeho slov často bolela, ako pomalé zarývanie žiletky do duše, no to bola len nepodstatná časť terapie, ktorej výsledok vyrážal dych a pocit z neho spôsoboval okamžité zabudnutie na pieskové zrnko bolesti, pretože ani mucha vznášajúca sa nad stolicou netuší, že má v sebe ukrytú krásu motýľa. Kvapky sa už nebáli „nedosiahnuteľnej“ krásy svojich súrodencov – snehových vločiek a všetky komplexy a pocity menejcennosti pominuli „lusknutím“ dvoch prstov Cinnamonovej múdrosti. Zaviedol ich na okraj vodopádov v horách, kde ich priezračnosť a panenskosť ich podstaty vykúzlila na ich tvárach úsmev, už sa nehrali na smrť. Ukázal im poetickosť zurčiaceho potoka, tečúceho ľudským zrakom bozkávanými miestami, potrebnosť ich prítomnosti na púšti i v pralese.
„Verte, že ja som Vás zoslal z oblohy,
aby ste pretiekli mojím na pohľad mŕtvym telom.
Neveriaci uverili a ožili“.
Kvapky v jeho dlani nemali dôvod pýtať sa „kde je tá láska, ktorú nám sľubovali všetci naši vysnení milenci?“, pretože všetku lásku, ktorú hľadali a nenašli im fúkol do tváre človek, ktorého mŕtve telo bolo ich bojiskom.
„Verte vo vlastnú silu.
Padajte na ľudské tváre,
otravujte ich až dokým sa neprebudia zo sna,
ktorí väčšina z nich sníva od narodenia,
tak ako ste snívali až doposiaľ Vy.
Neočakávajte a nebudete strácať.
Buďte smutní a budete i veselí.
Pršte na všetkých bez premýšľania nad potrebou dažďa,
pretože Vy ste potrební a nenahraditeľní,
tak ako všetky elementy sveta.
Neplánujte celý život vlastný pohreb,
pretože v ten deň prežijete najväčšie sklamanie.
Život je krásny a nikdy neskončí,
ak o to budete stáť a nepadnete na kolená v jeho polčase.“
Vnúčatá dažďa dopadli na vysnenú Zem (slová Cinnamona v nich ešte stále rezonovali) a prekročili detským krokom do života ďalšieho. Cinnamon sa otočil, kráčal po ulici do neznáma a v jeho náručí sa vznášali všetky kvapky sveta.