k6.sk - literárny server

Sadla som si na lúku, oprela sa o stenu paneláka a rukou si postrapatila vlasy.
Na zem sa zniesla hromadná spŕška bielych lupín z odumretej kôry mozgovej a dopadla priamo na obrovskú homoľu mraveniska.
Inteligentný sneh - keďže bol z môjho mozgu, tak bol teda aj inteligentý – spôsobil mravcom hotovú pohromu.
Práve v tej chvíli sa totiž všetky mravce slnili na pláži Karibského mora a ani v tom najhoršom sne by ich nenapadlo, že by mohlo začať opäť snežiť.
„Ľúbim ťa viac ako včera.“
„Aj ja ťa ľúbim viac ako včera... No dokedy sa dá ľúbiť stále viac?“
„Ako to myslíš, dokedy?“
„No, stále mi vravíš, že ma ľúbiš viac a viac.. Kedy ma už budeš ľúbiť maximálne, bez ďalšieho navýšenia?“
„Neviem... Možno nikdy.“
Mravce sa začali zhromažďovať a rozhorčene diskutovali o nepriazni tohtoročného počasia.
Maličkými ručičkami rozhadzovali na všetky strany, pozerajúc pritom na bielu hromadu nešťastia.
Pohoda na pláži sa začala vytrácať.
„Tak prečo mi to potom hovoríš?“
„Ty nie si spokojná, že ťa ľúbim stále viac a viac?“
„Som, ale... nemám rada bezhraničné veci. Nie sú dostatočne preskúmané a vždy riskuješ, že jedného dňa prekročíš hranice a staneš sa nevedomým zradcom štátu. Čo ak má láska komunistické zriadenie politiky? Hmmm? Čo potom?“
„Láska nemá žiadne politické hnutia. Ani zriadenia. Láska funguje na princípe štát v štáte – prispôsobujeme sa jeden druhému a zároveň ostávame sebou samými.“
„Mne sa to nepozdáva. Radšej by sme sa mali rozísť. Nechcem byť raz v budúcnosti súdená za to, že som sa neprispôsobila a porušila tak nepísané zákony lásky. Síce ťa ľúbim stále viac a viac, no v tejto chvíli ruším našu zmluvu. Zbohom.“
A aj keď slnko nad mravcami svietilo stále intenzívnejšie, oni si ho už prestali všímať.
Namiesto toho, aby zodvihli hlávky a uvideli skutočnú krásu leta, ich pohľady mierili na kopu nepravého, falošného snehu, ktorá pre nich znamenala predzvesť blížiacej sa kalamity.