k6.sk - literárny server

Raz, jednu pokojnú letnú Nedeľu, niekedy poobede, zrodil som sa ako vietor. Spočiatku, ešte trochu unavený vzniknutím, bol som len ľahkým vánkom. Poletoval som nad zemou, dosť vysoko na to aby som nemusel stále nenarážť do ľudí, stromov a budov, nie však tak vysoko aby som musel niesť vtákov alebo lietadlá a hnať pred sebou mraky, ktoré sa kde tu objavovali nado mnou. Vial som od juhu a len na krátku chvíľu som trochu odbočil na východ, aby som nebodaj nenarazil na ťažké lopatky veternej elektrárne. No po malej odbočke som sa opať vrátil na povodnú trasu a ľahko som pocítil že trochu naberám na sile. Potom som pod sebou zbadal širokú rieku tak som sa spustil dole a zistil som že aj to ma posilňuje. Spustil som sa teda až celkom ku hladine a trochu som ňou pritom hojdal. Stal som sa už celkom odolným vetrom. Ani veľká loď, ktorej som sa šikovne obtrel o trup ma už nedokázala zničiť. Po krátkej chvíli ma, trochu napravo začala obiehať ďalšia obrovská loď, hnaná aj mohutným prúdom. Odvial som sa teda za ňu aby ma ešte posilnila. Aj keď sa mi nepodarilo nadobudnúť jej rýchlosť, predsa mi pomohla. Už som nebol ten nepatrný ustráchaný vánok ako pred chvíľou. Už som sa nebál vystúpiť na breh.
Po nábreží sa v tom príjemnom počasí promenádovalo množstvo ľudí a tak som sa dal s nimi do zábavy. Deťom som veselo rozstrapatil vlasy a obletoval som ich aby sa pobavili. Tým starším som z hlavy zhodil čapicu a potom som ju odfukoval vždy iba o kúsok aby ju naháňali. Keď som stretol mrzutých ktorý sa nechceli usmiať a len sa furt mračili, zodvihol som zo zeme sáčok a privial im ho na chrbát. Aj prach som pár krát zvíril a zavial ho ľuďom do očí, ale to vždy iba nechtiac. Takto som plynúl a zabával sa tým krásnym nábrežím v ten pokojný deň. A keď sa priblížil večer, zbadal som na konci promenády mladý smutný párik. Obaja mlčali a ani za ruky sa nedržali čo bolo pre mňa dosť nezvyčajné. Zdali sa smutný tak som ich chcel len trochu rozveseliť. Nabral som rýchlosť a chlapcovi som z hlavy zhodil čiapku. Dievča sa zasmialo, ale on nie. Ešte viac sa mračil, tak som pre zmenu fúkol do dievčaťa. Na krásne zelených šatách som jej podvihol po kolená dlhú sukňu tak, že si ju musela prichytiť aby veľa neodhalila. Ona sa na tom opäť pobavila, len chlapec sa stále mračil tak som sa na neho vykašlal. Chvíľu som poletoval okolo dievčaťa a stále som jej podfukoval sukňu. Zapáčil sa mi je smiech, a jej smutné oči tiež, a rozhodol som sa nikdy ju neopustiť. Točil som sa stále okolo nej, hladil jej líca a oči a ovieval pery. Okrucal som sa okolo jej nežného krku, hral sa z jej prstami aj vbiehal do vlasov. Až mi prišlo ľúto že som len vietor. Aby ma spoznala začal som jej do ucha šepkať všetky pekné pesničky ktoré som poznal no ona ma nemohla počuť. Zatúžil som, odniesť ju na všetky pekné miesta ktoré na svete sú, ale to by som musel zosilnieť a stať sa prinajmenšom výchricou. Vtedy som si spomenul ako sa dá zosilnieť. Tak som sa rozhodol. Stanem sa silným vetrom a odnesiem ju kam si len zaželá. Vyletel som do výšky. Nad všetky domy, nad stromy, dokonca až tam kde už ani vtáci nelietajú až samým nebesám som sa vzniesol aby som cestou dole nabral potrebnú silu. Už som sa chystal na zostup, keď som si všimol že už sa nesmeje. Možno už vedela čo sa stane. Zrazu sa v tej výške zjavilo obrovské lietadlo a roztrhalo ma na množstvo malých vzdušných vírov, ktoré sa po chvíli stratili v zabudnutí.