Detské otázky

autor:: Adri Halas

rubrika:: poviedky


„Prečo svieti slnko?“
„Pretože smúti.“
„A to vždy, keď smúti, tak svieti? A čo robí, keď sa teší?“
„Tak vtedy slnko žúruje a nám na zem prší.“
„Hmmm, zaujímavé.“, odvetilo dievčatko a chytilo ma za ruku.
„Tatko?“
„Áno, čučoriedka.“
„A prečo sú listy kvetín a stromov zelené?“
„Pretože si závidia veľkosť, tvar i to, z akej rastlinky vyrastajú.“
„Tak preto sa ľuďom hovorí, že sú závisťou celí zelení?“
„Asi preto.“, odvetil som s úsmevom a pokrútil hlavou.
Malá Angela bolo to najzvedavejšie dieťa, aké som kedy videl. Istý čas som si myslel, že to preto, že je po mne, no vekom sa jej zvedavosť stále viac a viac stupňovala, zatiaľ čo tá moja chradla. Zistil som totiž, že zvedavosť sa nevypláca a že sa jej ľudia boja.
No ako o tom presvedčiť tento roztomilý kvietok?
„Tati a ešte stále si mi nepovedal, prečo je had jedovatý. Trvám na tom, aby si mi to vysvetlil.“, zahlásila rozhodne a dupla pritom do zeme malou nožičkou.
„Anjelik, ale to sa nesmie.“, jemne som ju zahriakol. „Nesmieš kopať do našej zeme.“
Angela sa preľakla a hneď na to sa sklonila k chodníku.
„Prepáč mi, teta zem, už budem dobrá. Nechcem ti ubližovať aj ja, keď ti práve teraz vŕtajú zúbky.“, zašepkala Angela, pohladila sivý kameň a očkom kukla na uja stavbára, vŕtajúceho na stavbe diery do zeme.
Potom sa obrátila na mňa, akoby sa nič nestalo a rozhodne zopakovala otázku:
„Tak prečo má had v sebe toľko jedu?“
„Pretože bol kedysi dávno zlý a otrávil svojím jazykom myšlienky prvých ľudí. A keď ho Boh vyhnal z raja, potrestal ho tým, že z neho spravil takú malú, plaziacu sa skládku toxického odpadu.“
„To teda musí byť veľmi škaredé, keď priamo v ústach má toľko jedu, že?“
„Áno, zlatko, je to zlé. Ale niektorí ľudia ho majú v sebe ešte viac a dokážu ním ublížiť horšie ako had.“
„Tak teraz nechápem. Vysvetli mi to.“
„Angela... ako by som... no, vieš, .......“
A v tom ma zachránil malý zázrak.
Nad hlavami nám preletelo obrovské lietadlo a s obrovským hukotom pristálo neďaleko nás, na letisku.
„Jéééj, tati! Videl si to? Poďme sa tam pozrieť! Rýchlo!“, zakričala Angela a už ma aj ťahala za rukáv smerom k budove letiska. „Chcem vedieť, ako také veľké čudo, plné železa, dokáže lietať tak vysoko. A čo oblaky? Môže im ublížiť?“
Angie zo seba sypala otázky jedna radosť.
Pomaly sa mi začalo točiť v hlave.
Zhlboka som sa nadýchol a ono to prešlo.
Detské otázky nám dospelákom dajú teda pekne zabrať, pomyslel som si unavene.
No aspoň som jej nemusel vysvetľovať, prečo si ľudia ubližujú a začal som sa chystať na vysvetľovanie, že lietadlo mrakom neubližuje.

napísanísané:: 8.3.2006

prečítalo:: 1104 ludí