ani vo sne by jej nenapadlo

autor:: zbabelaOSA

rubrika:: poviedky


Sedela na posteli a ochutnávala chrastu. Mala takú zvláštnu chuť, celkom inú ako stvrdnutá koža okolo nechtov. Popálila sa na žehličke. Matúš to klasifikoval ako celkom vážne zranenie. Bolelo to dosť dlho. Napriek všetkým odhadom ostatných ľudí to neurobila naschvál. Chrasta sa pomaly odliepala. Odlepený kúsok odstrihla manikúrovými nožničkami a vložila si ho medzi predné zuby. Pohrýzla. Uvedomila si, že nie, chrasta nemá chuť. Má len určitú konzistenciu, tvrdosť, ktorá sa po zmiešaní so slinami stratí. Z chrasty sa stane mazľavá hmota, prilepí sa na zuby, potom ju jazykom odstráni a prehltne. Nie, nemá žiadnu chuť. Možno, keby bola tá chuť koncentrovanejšia, zacítila by ju. Napadlo jej, že si bude odstrihnuté kúsky odkladať a keď ich bude dostatočné množstvo, zje ich. Túto myšlienku hneď zavrhla s tým, že jej asi už úplne šibe.
Je konzumovanie nepotrebných kúskov vlastného tela choré? Ale zase je to stokrát lepšie, ako keby som jedla hovná, pomyslela si.
Zhrnula si rukáv a chrastu už nebolo vidno. Nemala nič iné na práci, tak iba sedela na posteli. Nevedela, čo so sebou. Život jej prišiel veľmi čudný a nestály. Premenlivý.
Ani Matúš už nechcel žiť život, aký žije. Povedal jej to raz, keď sa vzájomne odprevádzali. Ona jeho domov a on ju nazad do školy, lebo mala ešte hodinu. Matúš chcel žiť voľne a chcel mať pokoj. Nemal rád žltú školskú budovu. Vymyslel si dva spôsoby akými sa zabije.
Prvý: pripevní si na telo výbušniny, pôjde medzi ľudí, ktorých nemá rád a tam to odpáli. Prvý spôsob má dve chyby. Prvá: nevie, ktorých ľudí nemá rád. Vlastne má rád asi všetkých. Druhá: nevie, kde by zohnal toľko výbušnín. Poradila mu, aby si dal na seba silvestrovské pyromanské hračky. Bude z neho jedna veľká svetlica. Zasmial sa.
Druhý: druhý spôsob vykoná iba ak nezmaturuje. Vezme si obrovské množstvo nápojov s obsahom alkoholu a odíde na Štós. Štós je taký kopec nad Kremnicou, kde je jedna megaskala. Bude piť do nemoty a keď sa mu minú zásoby, skočí z tej skaly. Povedala mu, že keď nezmaturuje a odíde na ten Štós, bude mu tam každý deň nosiť destiláty, aby sa nemohol zabiť.
Veď sa nejdem zabiť, to je len tak, povedal, ale destiláty mi môžeš nosiť bárskedy.
Nastalo ticho. Nebolo to ticho bodavé, iba sa na chvíľu odmlčal.
Mali by sme ísť niekedy zase spolu von. Privítať slnko.
Na slnko sa ešte načakáme, povedala a tým ukončila túto tému. Neskôr si, krava sprostá, uvedomila, že mohla využiť šancu.
Napadlo jej, že by sa mohla osprchovať, ale fakt, naozaj vážne, sa jej nechcelo vstať z postele. Chvíľu uvažovala, prečo sa jej nechce do niečoho, o čom je presvedčená, že by jej zaručene pomohlo. Chvíľu o tom, že ju takéto úvahy môžu priviesť do záhub. Vstala a vyrazila do kúpeľne.
Popri sledovaní vlastnej tváre v zrkadle myslela na to, čím iným by mohla byť, ak by nebola človekom. Okrem ryby. To by bolo príliš ľahké. Lebo ryby má rada, nahovára si, že im rozumie, že chápe ich mlčanie. Všade ich kreslí a často o nich píše. Je dokonca presvedčená, že má rybiu dušu. Okrem ryby. Nevedela. Možno ani nechce byť iná. Sama sebe vyhovuje. Pripadá si nedokonalá, lebo je to proste v móde.
Aj Matúš jej raz povedal, že je pekná. Nevedela, čo sa na takéto veci odpovedá, tak bola ticho. Povedať: ale nie som, by bolo hlúpe, vyzeralo by to, že chce, aby ju o tom presviedčal. Povedať: áno, ja viem, by bolo trápne. Obyčajné ďakujem jej práve vtedy do úst nevletelo.
Vynadívala sa dostatočne na svoju tvár. Vlastne nie je až taká na nič.
Je to narcizmus, keď sa mi páčia moje oči? Hádam nie, prešlo jej hlavou.
Rozhodla sa nesprchovať. Nie stále. Len pre túto chvíľu. Lebo sa jej nechcelo vyzliekať. Vrátila sa znovu na posteľ.
Nepretržité vylihovanie sa konečne zmenilo na spánok. Neprekvapil ju nečakane v polovici myšlienky ako zvyčajne. Zvuky sna sa prelínali s okolitými skutočnými zvukmi. Okolité zvuky prerušovali tok španielskej piesne, ktorá jej hrala v hlave. Napokon sa do sna celkom ponorila. Podľa hudby očakávala, že bude radostne dynamický, španielsky. Nebolo to tak. Sen sa odohrával v Kremnici. Bežala hore dlhými schodmi. Nepamätá si, že by ich niekedy v Kremnici videla. Bol to len typ tých kremnických schodov s červeným zábradlím. Na pravej strane lúka a ihličnaté stromy. Boli to, áno, boli to smreky. Po ľavej strane pedantne natiahnuté pletené ploty, za nimi rodinné domy. Ľavou rukou sa pridržiavala zábradlia, v pravej kŕčovite zvierala skrutkovač. Zdalo sa jej, že schody nikdy neskončia. Bežala stále vyššie. Neutekala pred ničím. Začala pociťovať fyzickú únavu. V sne jej napadlo, že v skutočnom bežnom živote by už dávno odpadla. Keď chýbalo do konca len zopár schodov, všimla si, že na poslednom niekto stojí. Je to človek s tmavými vlasmi, oblečený v modrom svetri. Tesne za ním zastala. Vydal veľmi čudný zvuk. Piskľavý a zároveň hlboký. Nevedela by ho napodobniť, ani opísať. Preľakla sa. Srdce jej začalo neznesiteľne rýchlo biť. Cítila ho až na spánkoch. Otočil sa k nej. Stále vydával ten zvuk. Prerušovane, s malými pauzami na nádych. Bol to Matúš.
Preboha, ako som sa zľakla. Toto mi už nikdy nerob, povedala.
Nereagoval, neusmial sa. Iba sa na ňu pozrel. Pochopila, že pred ním musí utekať. Bežala chrbtom dole schodmi. Napadlo jej, že v skutočnosti by to asi nebolo také jednoduché ako teraz. V ruke stále držala skrutkovač. Asi v polovici schodiska ju dobehol. Objal ju a veľmi silno stisol.
Už sa nikdy nenadýchnem, pomyslela si.
Chcela ho tým skrutkovačom zabiť. Naozaj ho chcela zabiť, nie len vystrašiť, zabiť. Pustil ju a utiekol dole schodmi. Bez rozmýšľania začala bežať opačným smerom. Opäť uvidela na poslednom schode postavu. Opäť to bol človek s tmavými vlasmi v modrom svetri. Zastala tesne za ním. Bez akýchkoľvek zvukov sa k nej otočil. Opäť to bol Matúš. Bol však presne taký, akého ho pozná. Dívali sa na ňu láskavé tmavohnedé oči. Mysľou jej prebehlo, že to predtým možno ani nebol on. Ale kto to potom bol? Povedala si, že musí byť ostražitá. Možno ju tým milým pohľadom chce len oklamať. Chytil ju za ruku. Pocítila ľudské teplo. Pozrela sa na chvíľu inam, keď sa obrátila k Matúšovi, Matúš tam už nebol. V ruke jej ostal iba pohár vody.
Zobudila sa. Pozrela sa na hodinky a zistila, že ešte nie je ani pol jedenástej. Do rána už možno nezaspí. Vedela, že potrebuje spánok, no bála sa, že sa jej opäť bude snívať niečo divné. Premýšľala nad snom.
Internát stíchol. Každý jej pohyb na posteli akoby sa ozýval, rozliehal. Bol hlučnejší ako inokedy. Bála sa, že zobudí všetkých 120 spiacich dievčat. Napriek obavám vstala a napustila si vodu. Pila po malých dúškoch. Zdalo sa jej, že cíti Matúšovo telo. Akoby sa jej rozlieval v ústach, prehĺtala ho.
Až potom sa skutočne zobudila. Uvedomila si, že sa jej sníval sen v sne. Pozrela sa na hodinky. Nebolo ešte ani pol jedenástej. Zľakla sa samej seba a pokúsila sa nájsť spôsob ako zistí, či to nie je ešte stále sen. Či už sa naozaj zobudila. Rozprávať sa s inými ľuďmi nemá zmysel. Nedá sa nijako zistiť, či už naozaj bdie. V sne sa predsa môže stať hocičo. V sne si možno dočiahne na špičku nosa. A možno nedočiahne. Zneistela. Čo ak ešte stále spí? Ale ak spí, prečo sa jej sníva práve toto? Prečo sen chce, aby sa cítila takto neisto? Čo má urobiť, aby sa z toho sna prebudila?
Napokon predsa prišla na spôsob, akým to zistí. Ak spí, nič sa nestane, ráno sa prebudí a bude žiť tak, ako žila doteraz. Bude ochutnávať svoje chrasty a mŕtvu kožu. Tajne dúfať, že Matúš zopakuje svoje pozvanie a ona už nebude taká sprostá krava a príjme. Ak nespí, tak nič. Vlastne jej šlo iba o to zistenie. Cítila, že len to ju dokáže naplniť.
Otvorila okno a vyskočila v ústrety chladnej noci.
(III.II.MMVI)

napísanísané:: 7.3.2006

prečítalo:: 1194 ludí