k6.sk - literárny server

„Vyprala som všeličo, ale nabíjačku mobilu ešte nie.“ Ona to hovorila s úsmevom. Ako môžem žiť so ženou, čo mi vyperie nabíjačku mobilu? A to nehovorím o ostatnom! Rúžové košele, tisícky voňajúce avivážou... Povedala mi, že mám učiteľské správanie. Vy by ste ju neupozornili, keby si použité vrecúško čaju položila na tanier, a nie na podšálku? Mala na sebe obľúbený rúž. Vedel som, o čo jej ide. „Čaká ma dlhý večer. Musím na všetko dohliadnuť.“ Ostal mi na líci odtlačok jej obľúbeného rúžu. Iritovalo ma to. Nervózne som sa ho pokúšal zošúchať. Už som uveril sľubom z reklamy, že tento rúž vydrží 24 hodín. Obula si červené lodičky s podpätkom, ktoré jej sľúbili dlhé nohy a vkročila do prúdu nočných svetiel. Hltajúc ľadovú jahodovo-jablkovú dreň som si uvedomil, že všetko v mojom živote robím proti sebe. Jem ľadovú brečku, i keď mám nábeh na zápal hrdla. Moje sebadeštrukčné správanie začalo okolo môjho 26-teho roku života. Vtedy mi môj svokor priviedol k oltáru moju femme fatal. Tá mi o rok neskôr porodila jedinú dcéru. Vo svojich pätnástich rokoch mi prestala byť dcérkou. Má ju iný hnusný chlap. Niežeby som bol ja hnusný. Ale všetci ostatní chlapi sú hnusní. V chladničke nemám pivo. Nevadí, aj tak idem do krčmy. Dnes hráme dôležitý zápas. V byte ostalo ticho.