k6.sk - literárny server

Na Exprese ohlásili presne sedemnásť, keď Simonka svojimi dlhými, pestovanými prštekmi poslala windowsy na večerný odpočinok, prehodila cez seba norkový kožúšok a zabuchla za sebou dvere sekretariatu. Elegantne zbehla po schodoch, porozdávala dookola pár sladkých úsmevov a zmizla vo víre ulice.
Simonka bola podniková ikona, porcelánová bábika s plavou hrivou, malinovou pusinou, dlhými nôžkami a nezvyčajne estetickými štvorkami. A oči? Keď na niekoho pozrela svojimi, veľkými, blankytnými monitormi, hneď mal žalúdok ako vo zveráku. Teda vraj. Ja osobne som postihnutý dosť výraznou imunitou voči takýmto plastikovým femina produktom a dokonca som jeden čas kôli tomu o sebe pochyboval, no napr. taký Karči predstavuje majoritnú časť populácie ktorá určite žiadnou imunitou v tomto smere netrpí.
„Čo je bráško? Tváriš sa akoby ťa do vtáka had uhryzol“ podrypávam do Karčiho keď vidím, ako stojí už pár sekúnd v nemom úžase a v krku má zaseknutý jeden z jej malinových úsmevov.
„Milujem ju“ vytieklo z neho skoro plačlivo.
„Heh Karči, to sú plné gule nie láska“ uškŕňam sa.
„Blbosť!“ Nejde o to, teda aj o to ale ja ju fakt milujem“
„Tak čo ju nezbalíš?“ neprestávam byť uštipačný.
„A ako ty pako? To sa snáď ani nedá“
„Akože nedá? Také nexistuje, všetko sa dá...“ beriem Karčiho nabok s malým, neškodným úmyslom trošku natiahnuť blížneho svojho.
„Pozri, samozrejme že to ide, tiež je to len žena z mäsa a kostí“
„Ale ako? Ona a ja...“
„Viem, viem, robíš v sklade, no a čo? Veľký lúmen z teba tiež nebude ale si celkom pekný a sympatický chalaniskoko. A vysoký, to sa babám páči. A tá kerka na ramene, no tá je teda ozaj riadne sexi“
„Myslíš?“ spýtal sa neisto a v očiach sa mu zablýskalo ako keď priložíš zváraciu diodu na trubku.
„Jasné, ide to, len musíš vedieť ako na to“
„A ako?“ vyletelo z neho a keby mohol vyrval by mi slová z vnútra skôr než ich vyslovím.
„No pozri, spravíme najprv malinkú analízku. Simonka je krásna žena, vyzerá ako víla, no všetci vieme, že žiadny anjel nieje. Má za sebou dva rozvody a od svojich bývalých vytlačila toľko chechtákov že mi dvaja do toľko ani narátať nevieme. Ráno ju do práce vozia fešáci na vyblískaných medveďoch a bavorákoch. Ale stále iní, to znamená, že sa nemôže pochváliť trvalým a plnohodnotným vzťahom o akom sa píše vo všetkých ženských časopisoch a o akom rozpráva aj pán Radim Uzel. Ale s našimi fabiami, thaliami a cliami sa na jej ligu nechytáme a vôbec, cez prachy cesta k úspechu nevedie. Musíme použiť naše zbrane, to čo nám je blízke a dostupné.“
Ticho na mňa čumel s otvorenými ústami a v jeho vypleštených očiach som čítal otázku „????“
„Možno ťa to prekvapí ale aj ženy majú dušu a srdce. Viem že to tak nevyzerá ale majú, ver mi. Vo svojej pradávnej prapodstate o ktorej už veľa síce nevedia, túžia po cite, nežnostiach a ozajstnom charaktere. A kto nadbieha Simonke? Samé monštrá, generátory na výrobu peňazí, starí chlípni pracháči alebo vymleté holohlavé skrine so zlatými reťazami na krku. A ozajstní, správni chlapi na správnom mieste ako ty, či ja sa držia stranou lebo si neveria. Čo ak hľadá práve takého? Musíš jej otvoriť srdce a dušu. Proste stručne a jasne napíš jej báseň. Slovo má veľkú silu, to je pravda odskúšaná dejinami a to si dobre zapíš za uši.“
Zvraštil čelo a stále bez slova, nechápavo na mňa hľadel.

Na druhý deň ráno, ešte som si v kancoške ani bundu nezavesil na vešiak, stál pri mne a strkal mi pod nos nejaký zdrap papiera.
„Tak tu to je, čo na to povieš?“ precedil rozpačito.
„He???“ spýtal sa pochybovačne keď videl že mi pri čítaní párkrát myklo kútikmi.
„No bráško, si sa pochlapil, ti poviem ale takto asi nie. Z tohto pochopí akurát že si nadržaný ako sumatranský hroch, aj keď uznávam, prirovnať jej spodné prádlo k motýľom na lúke nebolo zas tak najhoršie.
„Skúsme to spolu, tu si sadni, uvoľni sa, zavri oči a predstav si... krásny letný podvečer, romantické prostredie, len vy dvaja, ona a ty... čo ťa na napadá? Nie, nieee, to som nemyslel ty prasa, zahriakam ho skôr ako stihol niečo povedať, keď vidíml ako mu zaihrali v očiach zvrhlé svetielka.
„Vieš čo? Seď a chvíľu ma nechaj rozmýšľať“
„čo povieš na toto? To by jej intelekt mohol zvládnuť, počúvaj“

Drahá Simona

Ako vietor strháva listy zo stromu
tvoja krása vtrhla do mňa a spôsopbila pohromu
ako vtáky nedokážu lietať bez neba
ja nemôžem žiť bez myšlienky na teba
snáď raz položím ti ružu do lona
moja láska žije len pre teba, krásna Simona
Tvoj obdivovateľ Karči skladník

„Fantastické, ty si génius, raz sa o tebe budú učiť deti v škole.“ Velebil nadšene moje literárne schopnosti Karči.
„Stokrát vďaka bráško“, pobozkal papier s básničkou a euforicky sa stratil za dverami.
Bolo celkom zábavné sledovať tú prostú dušu, no na druhej strane som cítil za toho chlapca istú zodpovednosť a hádam v kútiku duše aj výčitku svedomia. Ale život je už raz taký a snáď mu reakcia Simonky nezanechá hlbokú stigmu na láskou rozorvanej duši.
Ďaľšie ráno, ešte mi ani komp nenabehol, vtrhol do kancošky Karči ako superrýchlik Pandolíno.
„Ty, ty...“ jachtal, „Ty si naozaj génius, zabralo to“ a na stôl mi položil fľašu Chivasu.
„Prosím?“
„funguje to, zajtra idem so Simonkou na chatu“ jasal
„Ale prt braško, tlačíš kocky...“
„Nie nie netlačím, ja už ho vidím“, žartoval. „Ideme na chatu, zastaví sa pre mňa zajtra o ôsmej“ nadšene hučal a žiaril ako New Yorská vianočná jedlička.
„Ja som debil“ napadlo ma ako prvé, čo som jej tú básničku nedal sám? Jednu nezáväznú chatovicu so Simonkou len tak v dvojke v slastnom náleve romantiky by som hádam zvládol. No rýchlo sa mi vrátil zdravý úsudok a zagratuloval som šťastnému samčekovi.
„Tak si to teda uži kančisko starý a nebuď veľké zviera“ želám žovialne Karčimu, medzičasom miznúcemu za dverami.
No a keďže takýto vnútropodnikový bulvár sa šíri rýchlejšie ako H5N1, len do obeda toho dňa som prijal 27 prosieb, žiadostí a objednávok na napísanie zaľúbených veršov, z toho bolo 24 práve pre Simonku a z nich tri boli od ženských ctiteliek.

V pondelok ráno, ešte som si poriadne ani za stôl nesadol keď dvere na kancelarii rozrazil natlakovaný Karči, schmatol zo stola fľašu milučkej, dobručkej Chivas Regal a skôr ako som stihol hubu otvoriť zmizol preč. A skôr ako som stihol hubu zatvoriť, dvere sa znovu rozleteli a dnu vtancovali dve najväčšie podnikové jazčnice, tlstá Berta a šušlavá Timea a ja som už matne tušil čo ma čaká. V napasovaných tričkách z holými pupkami zatancovali krátku tanečnú kreáciu v štýle Black Eyed Peas, obstali ma z oboch strán aby som to mal krásne stereo a spustili svoj slepačí rap. Raz jedna, raz druhá a semtam pekne dueto.
No a ja som sa dozvedel ako si milá Simonka v sobotu ráno vyzdvihla nášho Don Chuana, ako ho zaviezla na to najromantickejšie a najsladšie miestečko na brehu jazera, ako mu poukazovala malú, 11 izbovú haciendičku s troma garážami ktorej familiarne hovorili chata, ako Simonke natieral hebulinký chrbátik... no a dozvedel som sa tiež ako umýval okná a dlážky, ako opravoval stenu v doku na člny, ako kosil trávnik a strihal živý plot, ako narúbal kubíky dreva až mal krvavé mozole, ako čistil 40 kilo zemiakov na guláš na večrnú party, ako začali prichádzať hostia a prichádzali a prichádzali a medzi nimi aj xy s milenkou a známy politik xz s frajerom, ako ich musel obsluhovať, ako sa všetci ožrali a ako chceli aby ich obsluhoval holý len v zástere, ako mal vyštekávať s dobermanom majitela erotického salónu melódiu Yesterday od Beatles, ako ho chcel milenec známeho xz pretiahnuť, ako mu dali do rúk odistenú devinu a chceli aby zostrelil mesiac lebo kurevsky drzo svietil, ako sa nakoniec aj Karči ožral jak divá sviňa, ako všetci pospali kade tade a ako sa na druhý deň začali preberať a odchádzať a odchádzať a odchádzať a Karči s hlavou akoby ponorenou do lávy upratoval a upratoval a upratoval. No a ešte som sa dozvedel ako ho milučká, dobručká Simonka odviezla domov, ako mu poďakovala, a veľkodušne ho pozvala na ďaľšiu party. Ako sa k nemu nahla celkom blízko, blizúčko aby nekompromisne svojou charizmou a vôňou Chanel chance prerazila bariéru jeho intímnej zóny čím paralyzovala jeho schopnosť akéhokoľvek zdravého úsudku a primeranej obrany a ten neborák jej svoju účasť na ďaľšom podobnom podujatí s nadšením sľúbil.
Poviem vám, toto som naozaj nechcel a nebolo mi z toho dvakrát príjemne. Celý deň ma prenasledovali otravné výčitky.
Keď som odchádzal z práce, Simonka stála pri nablískanom sedmičkovom bavoráku a viedla žovialnu komunikáciu s nejakým fakt dobre stavaným holohlavým intelektuálom. Keď ma zbadala, naklonila sa k nemu, čosi mu zašepkala a obaja sa schuti zasmiali. No nebudem klamať, dávno som si nepripadal taký idiot ako v tej chvíli.
Potom ten dobre stavaný zdvihol ku mne zrak a akože veľmi kamarátsky s riadnym úškrnom na xischte zahuhňal,
„ Čau básničkár, píšeš dobré básničky“
„Heh... vďaka bráško, a to ešte nevieš aké píšem epitafy. Keď budeš nejaký potrebovať kľudne sa na mňa obráť“
„Čože píše, epi čo?“ matne som začul za chrbtom ako sa pýta Simonky ale ja som už intenzívne rozmýšľal ako napraviť pokazené a chudáka Karčiho vysekať z nepríjemnej situácie.