k6.sk - literárny server

Divadelní ľudia sú zvláštni hneď zrána. Ospalo poletujú okolo mňa, chodidlá desať centimetrov nad zemou a nosy ešte vyššie. Sedím na špinavej dlážke. Lebo som čudná. Všetci mi to dávajú patrične najavo. Pretože ja nepovažujem za úspech svojej kariéry hrať v Ostrave, v akomsi zastrčenom divadielku, čo je, nech si hovoria, čo chcú, aj tak len centrum voľného času.
Na raňajky som si dala ovocný jogurt s ražnými vločkami. A čaj. Keď mi tie osoby začali vliezať do hlavy a vyliezať ušami, pochopila som, že je čas ísť preč. Preč odtiaľto. Pestrofarebne namaľované schodisko ma priviedlo k dverám von. Ranná ulica je nehlučná, len zopár neprebudených nohami zabíja chodník. Vtáky o dušu ziapu, až má človek chuť chytiť kameň, konár, alebo hoci aj lavičku a navždy ich umlčať. Ale to je proti mojim zásadám. Zatiaľ.
Vlasy mám ešte stále pozliepané v chumáčoch a na nohách staré sandále plné dier. Vo vzduchu sa vznáša akýsi malinovkový opar.
Tak, Ostrava. Celkom pekná a celkom veľká. Otvorené sú len potraviny a ja aj tak nemám peniaze. Mám, ale nie nazvyš, lebo napriek tomu ako sa všetci tvária, že sme veľkí umelci, za toto predstavenie nedostaneme ničotné nič. Napokon, strava a ubytovanie sú asi až príliš.
Meriam chodníky, cesty a prechody pre chodcov. Neviem presne kam idem, ale viem, že tam ísť musím. Bude to ďaleko od tých, ktorých sa už pekných pár rokov snažím spoznať a bude to bližšie ku mne samej.
Kúsok zelene uprostred mesta. Takéto útržky pevniny v tom betónovom mori mám rada. Dá sa tam ležať na tráve a sledovať ten ruch. V hlave si prehrávam Erica Claptona ako som ho počula v akordeónovom podaní. Mieša sa mi to s hudbou Zrcadlových sester, ktoré vystupovali včera v noci.
Ležím a počúvam zvuky vnútri mojej súkromnej hlavy. Zrazu niekto zhasne slnko, vlastne ho iba trochu zatieni, aby mi tak ostro nebodalo oči.
Je to chlapec. Celé telo má červené a oči väčšie a hlbšie ako ja a iní ľudia. Ukazovák na ľavej ruke má prepichnutý háčikom na chytanie rýb. Nemá vlasy, vôbec žiadne, ani obočie a mihalnice. Ale páči sa mi. Vyzerá ako bábka, plačúca bábka z Divadla Loutek, kde sme boli včera poobede. Zabodne do mňa svoj hlboký pohľad a ja vstávam. Asi ma zhypnotizoval, alebo som konečne pochopila, kam vlastne idem. Neuteká predo mnou, ide pomaly, aby som za ním stihla. Je príliš chudý, možno až nezdravo. Kráčame vedľa seba. Celkom potichu. Ostravské letno – ranné ulice sa pomaly zapĺňajú ľuďmi, čo pobehujú z jednej strany na druhú ako mravce. Všetci na nás nechápavo pozerajú, sme asi príliš čudní na to, aby nás pochopili ostatní a príliš jednoduchí, aby sme sa chápali navzájom.
Po milióne krokov už takmer nevládzem, možno ani on nie. Otočí sa ku mne a podá mi ruku. Má ju studenú, veľmi studenú. Je to nezvyčajné, lebo slnko pečie, akoby sa niekto vyšší rozhodol potrestať naše hriechy a upáliť nás zaživa. Stojíme uprostred ulice, v dome oproti zapožičiavajú svadobné šaty.
Ani neviem prečo si ovoniam ruku, ktorú som pred chvíľou vytiahla z jeho dlane. Smrdí po cigaretách. On celý smrdí po cigaretách. Celé jeho telo, hoci by malo voňať potom, príťažlivým mužským, mala by z neho sálať horúčosť, no on je studený a cigaretový. Ruky sa nám uprostred chodníka poprepletali ako natiahnuté laná. Stojíme k sebe chrbtom. Zamotaní tvoríme tiché súsošie. Zavadziame davu. Dav sa večne niekam náhli, keď prestupuje z miesta na miesto vo vychladnutých ostravských autobusoch.
Možno každému sa chce plakať na veľkom námestí. Aj nebu sa chce. Asi sme mu hodili do tváre príliš veľa cibule. Nebo začalo prudko a horúco plakať. Odmotal svoje dlhé ruky a utekal pod najbližšiu strechu. Kým sme dobehli, vybledol. Už nebol taký celkom červený ako krv z niektorých mojich rán. Vybledol ako vypraté prádlo. Stekajú z neho červené kvapky, je ako králik stiahnutý z kože. Prechádzali sme sa pod strieškami budov. Aby ešte viac nevybledol. Bála som sa, že keby stratil ešte zopár kvapiek farby, úplne by sa mi stratil a ja by som tu ostala sama na upršanom námestí. Neviem, ako som sa sem dostala a neviem, ako odísť. Neviem a ani nechcem vedieť.
Pri múre, vlastne v múre zasadené, sme našli veľké sklené dvere do tmavej čajovne. Sadli sme si do veľkých hojdacích kresiel a hrali sa, že sme na mori. Na veľkom tmavomodrom mori, ktoré vôbec nie je pekné. Čašník sa nám pokúsil prihovoriť českou zvučnou rečou, ktorá mi tak veľmi pripomína folkové pesničky. Z našich pohľadov pochopil, že sme sa len skryli pred usmokleným nebom, že nechceme nič, len sa sami pre seba pohojdávať na rozbúrenom mori.
Vonku sa začalo nebezpečne blýskať a pršať, úplne sa zotmelo. Pohladil ma ľavou rukou po tvári. Háčikom na chytanie rýb ma nechtiac poškrabol na líci. Vyplávala mi odtiaľ obrovská kvapka čudne zelenej krvi. Dnes už mi nič nepripadá iné. Háčik bol rozpálený, horúci a jeho ruky boli stále chladné a páchli cigaretami.
V jednom momente bol jeho pohľad vystrašenejší. Slepé okná čajovne popraskali a malé kúsky skla pomaly popadali na dlážku. Cez prázdny rám okna vošiel dnu muž
z čierno – bieleho filmu v tenkom bledom kabáte, na očiach mal okuliare v masívnom ráme. Prešedivené vlasy mu padali do očí. V ústach mal horiacu cigaretu, z ktorej sivošedý dym stúpal ku stropu.
Vražedne na nás pozrel, vytiahol ho za dlhú vyblednutú ruku z kresla a on sa vzpieral, no nemohol nič urobiť. Pri okennom ráme napäl všetky sily a tlmeným plechovým hlasom zakričal: „Utiekol som z jeho obrazu!“
Bola to jediná veta, čo za tých pár chvíľ povedal.
Vytratili sa a ja som zostala sama v pletenom koši. Z vedľajšej miestnosti prišiel čašník, pohľad sa mu leskol celkom pokojne, akoby mal za očami ešte maličké voňavé sviečky.
„Kto to bol?“ spýtam sa na čierno – bieleho muža, čo roztrieštil obrovské okná.
„Mikuláš Medek,“ povie mi a tvári sa akoby to bolo celkom normálne, akoby som ja bola tá hlúpa a nedochádzali mi veci.
„Ale veď Mikuláš Medek odkvitol v roku 1974!“
Radšej sa už na nič nepýtam. Ľahnem si do prostriedku cesty a počkám

Možno ma tá náhla láska prejde.