k6.sk - literárny server

Prestrela som stôl.
Nanosila naň všetky dobroty od výmylu sveta a pomyslela si, že ak to nepostačí, požičiam si nápady od samotnej oblohy.
Záležalo mi na tom, aby som si ho udobrila.
Bol pre mňa i pre celý môj život hrozne dôležitý.
Ak by sa nahneval a vybuchol, už by bolo neskoro.
A dnes to, viac – menej, hrozilo.
Celý deň len sypel a triasol sa na celom tele.
V kuse kašlal, vypľúvajúc pritom oheň a síru na všetky strany.
Veď počkaj, zastrájala som sa v duchu, ty sa hneď ukľudníš, až uvidíš túto romantiku, pomyslela som si v duchu a nežne sa usmiala na cvrčkov, ladiacich si husličky na dnešný koncert.
Z nočnej oblohy som urobila vázu a naaranžovala do nej kyticu z úlomkov mliečnej cesty.
Mesiačik som musela nakloniť trošku viac na bok, aby sa stlmil jeho svit a tak sa vytvorila požadovaná intimita osvetlenia.
Dokonca aj hviezdičky som prekryla červenými zorami, požičanými od slniečka – miloval červenú farbu...
Práve vo chvíli, keď som si sadla za stôl a chcela naň zavolať, vyšiel von a prisadol si ku mne.
Oči, vyštípané dymom, sa mu rozžiarili.
„Pánečky, Angie, ty jediná ma vieš tak krásne utíšiť.“, zašepkal plný vďaky a prvé slzy dojatia mu vyplavili zo zreníc všetky zbytky žeravých uhlíkov.
„Dokonca aj cvrčky si sem dotiahla! Si úžasna.“, vyhŕkol a načiahol sa za mojou rukou. „Prečo ma tak vlastne ľúbiš? Čím som si to zaslúžil? Som škaredý a starý a ani zďaleka ti nemôžem ponúknuť to, čo mi dávaš ty každý deň svojou prítomnosťou.“
Pohladila som ho po jeho zvráskavenej, niekoľko tisícročnej tvári a letmo ho pobozkala - ešte stále bol príliš žeravý.
„Prichýlil si ma k sebe práve vo chvíli, keď ma nik iný nechcel. Vyháňali ma odvšadiaľ, pretože som bola chorá a mohla som ich nakaziť. Jedine ty si ma prijal a svojím pôsobením dokonca aj vyliečil. Nemohla som ťa už potom nechať samého.“, odpovedala som ticho, položiac si hlavu na jeho ruku.
„Ale pochop, Angie, kedykoľvek môžem explodovať a zabiť ťa!“
„Viem, ale rada podstúpim to riziko. Či si si nevšimol, ako si ťa vždy uchlácholim, keď ti to už-už hrozí? Pozri, veď aj dnes – už od rána chodíš ako zmyslov zbavený, pretože to v tebe vrie a bublá a chce to von. Jediná sila, ktorá to vždy ukľudní, je láska. Ešte stále to nechápeš? Chránim nielen teba, ale aj seba. A to všetko len preto, že ak zomriem, v nebi mi budeš hrozne chýýýýbať.“, dodala som žartovne a vyplazila naň jazyk. „Vieš, že ja sa dostanem do neba – už len kvôli tomu, čo všetko pre teba robím.... ale ty nie.“, a náhle som zvážnela. „Ty by si pre vraždy všetkých tých ľudí dole v údoli skončil na dne pekiel. Je mi ľúto, ale je to tak – je to tvoj osud a ty o tom vieš. Bol si stvorený na to, aby si bol jedného dňa zatratený. Zvláštne, občas je život vo svojej všemohúcej spravodlivosti kruto nespravodlivý. Veľmi rád využíva právo, ktoré o niekoľko storočí bude s radosťou používať aj stredoveká inkvizícia – právo moci a možnosti rozhodovať o osudoch iných ľudí... my sme len také handrové bábky v rukách jeho poskokov... No vedz, že nech sa stane čokoľvek, budem ťa stále milovať a budem sa snažiť predĺžiť naše spolužitie tu na zemi až do chvíle, kým osud nerozhodne inak.“
Naklonila som sa k jeho lícu a bozkom pohltila slzu stekajúcu pomedzi ryhy stvrdnutej lávy.
Vchádzajúc do jaskyne som vyslala k Bohu svojho anjela strážcu s prosbou o čas.
Nevyhovel...

Vezuv vybuchol v roku 79 n.l. celkom nečakane po dlhom a kľudnom období pokoja.
Jeho prebudenie malo katastrofálne následky.
Svojim popolom a lávou pochoval tri antické mestá - Pompeje, Herkulaneum a Stabie.