k6.sk - literárny server

Vracal som sa na Slovensko. Vracal som sa po dlhej dobe. Asi pred dvoma rokmi som prerušil všetky kontakty, teda až na občasné telefonáty domou. O mojej krajine som nevedel nič. Počas niekoľkých rokov som zabudol ako to doma funguje. Tešil som sa na zmeny ktoré uvidím. Prechádzal som cez rakúsko-slovenské hranice, teda neboli to hranice v pravom slova zmysle, na hranice sa teraz už nikto nehral. Na to že som na Slovensku ma upozornili až keď som platil dialničný poplatok. Bratislave som sa vyhol veľkým oblúkom po štvorprúdovej dialnici. Obzor popri dialnici lemovali obrovské sklady hypermarketov. Nechcelo sa mi veriť že je ich až tak veľa. Keď som občas čítal o Slovensku v novinách nechcelo sa mi veriť vlastným očiam. Večšinou sa Slovensko spomínalo ako najrýchlejšie sa rozvíjajúca východoeurópska krajina. Občas som v televízore zazrel reláciu kde zbohatlíci zo západu kupovali slovenské zámky a kaštiele, prerábali ich na hoteli a rozprávali o tom ako je tu dobre. Po pol hodine na dialnici mi začalo byť trošičku divné že už druhý krát musím platiť dialničný poplatok. Stál som v rade áut pomaly sa presúvajúc k okienku kde sa vyberalo mýtne. Slovensko sa naozaj zmenilo, keď som ho opúšťal po cestách sa preháňali hrdzavejúce vraky, kdežto teraz som videl samé nové autá. Dostal som sa k okienku kde som skôr vytušil ako videl postavu v žltkastej uniforme. Skôr ako som zaplatil neodpustil som si otázku na žltú machuľu za matným sklom.
„Prečo mám zase platiť?“
Odpoveď ma vlastne ani tak neprekvapila ako pobavila.
„Tento úsek patrí inej spoločnosti“
Zaplatil som a pokračoval som v ceste.
„Ha ha ha ha“
Smial som sa sám pre seba. Spomenul som si na jeden článok kde sa písalo o zázrakoch ktoré sa na Slovensku dejú. Na Slovensku totiž nebola vláda. Kratko po tom ako som opustil rodnú hrudu tý čo boli práve pri moci predali posledné časti majetku ktoré patrili štátu a parlament padol. Ostal prezident čo som považoval skôr za hlúposť ako za nutnosť a pár desiatok ľudí v európskom parlamente ktorý mali reprezentovať a zastupovať slovensko. Po páde vlády sa však nič nezmenilo. Ako mi raz dávno do telefónu povedal oco:
„Ja som to zistil až po pol roku že vláda neni“
Na západ slovenska sa začali valiť firmi z celého sveta a skupovať všetko čo už nebolo predané. A keď skúpili okolie Bratislavy pomaly sa presúvali na východ. Aspoň toľko som vedel.
Veľkosklady začali ubúdať zato gigantických bilboardov začalo pribúdať. Po ďalších pätnástich minútach na dialnici a treťom platení som sa rozhodol že radšej pojdem po vedľajších cestách. Samozrejme za opustenie dialnice som musel zaplatiť. Hneď ako som opustil dialnicu pocítil som zhoršenie povrchu cesty. Ubudlo aj áut a s pribúdajúcim počtom dier na ceste sa začalo vynárať akési mestečko. Cestu začali lemovať odpadky. Pri ceste stáli nejaký ľudia a niečo predávali. Zastal som pri nich a stiahol som okienko.
„Kúpi si mladý pán černice? Alebo maliny?“
Staršia pani mi hneď začala strkať popod nos umelohmotné vedierka z bobuľami.
„Nie ďakujem „ „Ja sa chcem len spítať kde sú všetci“
A rukou som ukázal na prázdnu ulicu po ktorej práve prebehla líška.
„No mladý robia v Bratislave. V skladoch. Alebo sú v zahraničí. A mi starý teraz zbierame po lesoch huby a lesné plody“
„Tak čo mladý kúpiš dačo alebo nie?“
Spítal sa ma ženin partner.
„Nie, nie ďakujem“
Rozhliadol som sa po starých panelákoch. Zo stien trčali provizórne komíny z ktorých sa dymilo. Pohol som sa dalej.
Tak toto je jedna z najrýchlejšie sa vyvíjajúcich krajín supereurópy.



2o.február.2oo6
Boris Naimed
mrkwozrut@centrum.sk