k6.sk - literárny server

Vrátil som sa naspať v čase. vrátil som sa do veku kedy som bol dieťa. A svet som urobil taký, aký vtedy bol. Stromy. Ó, stromy nechal som narásť tam kde boli sťaté a psi, oživil tam, kde boli pripútané. Aj ľudí. Tých mŕtvych znova som nechal dýchať, lebo iba živý tvorili tú spomienku. Vrátil som spať komunistov lebo patrili k tej dobe, ba aj ruských vojakov spať do kasární, veď vtedy boli osloboditeľmi. A v televízii nechal som iba dve stanice a jeden šumiaci ruský kanál. Vzorných súdruhov a súdružky dal som znova na nástenky a pankáčov z príživníkmi do basy. Zástup ľudí čakajúcich na tie zelené kubánske pomaranče postavil som pred zelovoc a v potravinách vedľa, nechal som predávať aj podpultový tovar. Do stredu trojuholníkového námestia, priamo oproti veľkej budove požiarnej zbrojnice, vrátil som murovaný štvorec na kvety a v ňom nechal som rásť len neudržiavaný krík ruží. Okolo zbrojnice nechal som plynúť dve cesty. Jednu z asfaltom pravidelne každých päť metrov prasknutým naprieč a druhú ešte nehotovú, pokrytú len štrkom. Na ľavo od zbrojnice vrátil som malé vrakovisko a na ňom na kopu nahádzané staré žiguláky, embéčky a jednu hrdzavú Tatru 603. Za okno na ohlasovni požiarov dal som driemať našu známu a dve brány ktoré sa otvárali do ulice, nechal som pootvorené tak ako to bolo zvykom. Na dvore zbrojnice nechal som vyrásť drevenú vežu na ktorej trénovali požiarnici a za dvorom urobil som obrovskú záhradu obkolesujúcu škôlku v ktorej sme bývali. Z chodníka ktorý viedol popri plote škôlky odstránil som asfalt a do stredu, práve na mieste kde sa škôlkársky dvor stretal z požiarnickým zasadil som starý teraz už odkvitnutý orgován. Odkvitnutý a bez lístia, lebo vrátil som späť jeseň. Neskorú jeseň alebo skorú zimu.
Po krátkej prechádzke po okolí, ktorú vykonal som len pre kontrolu, zastal som pri plote. Hneď vedľa brány tak, aby som sa videl. Bol som tam. Asi šesť ročný. Na dvore škôlky, keď už všetky deti boli doma. Hral som sa zo žltou gumenou loptou. Chvíľu som ju kopal o stenu ale potom som ju zahodil nevedno kam. Pobral som sa k pieskovisku ale ani to ma veľmi nebavilo tak som prešiel ku hojdačkám ktoré tam z pnematýk urobil môj otec. Najprv som sa len pomaly hojdal ale asi sa mi to zapáčilo tak som zrýchlil. Hojdal som sa už najvyššie ako sa dalo a tak som videl bezoblačnú oblohu a na nej kŕdeľ vrán. Zaklonil som hlavu a tešil som sa pohľadom na stále sa strácajúci, na hlavu obrátený svet. Vláčik pri bráne, susedkina záhrada z domom, nemocnica za ním a obloha. Tých vrán tam bolo stále viac tak som zastavil aby som to preskúmal. Ešte stále šťastný z hlavou otočenou k nebu rozbehol som sa ku jednej z kôp lístia ktoré otec z mamou nahrabali po celom dvore a otec ich teraz každý deň postupne pálil. Pamätajúc na matkin zákaz váľať sa v lístí, zahrabal som sa tak aby mi z kopy trčala len hlava a pozoroval som to množstvo vrán na oblohe. Postupne zaplnili celé nebo a ja som sa snažil prísť na to, kam letia. Keď som už hodnú chvíľu v lístí ležal uvedomil som si že sa na mňa niekto pozerá spoza plota a tak som tým smerom otočil hlavu. Spoza plota som si to všimol a trochu ma prekvapilo aký šťastný som bol. Z kopy lístia som sa na seba usmial a ukázal som prstom k oblohe. Tak som sa aj spoza plota pozrel a na chvíľu som bol znovu bezstarostný a teda šťastný. V lístí som si uvedomil že o chvíľu ma bude mama volať. Zostal som teda ležať aby som sa za plotom neprezradil. Dve hlavy otočené k nebu, vychutnávali si najčarovnejšiu chvíľu tej jesene a tomu pocitu vymyslenej slobody ktorý jediný z toho času napokon zostane.
Po chvíli na mňa zakričala mama. Strhol som sa dvakrát. Vonku za plotom som sa rýchlo otočil aby ma náhodou nespoznala a pobral som sa trochu si obzrieť mesto. Vo dvore som zas počkal kým mama zatvorí okno a keď to urobila odkráčal som domov.