Jeden list z denníčka...
autor:: Adri Halas
rubrika:: poviedky
14. 2. 2006 - večer okolo 21:35 hod
„Myslíš, že by som si mohla oholiť zuby?“, spýtala sa Angela Mary-Ann, ktorá sa na ňu v okamihu pozrela ako na pacienta z oddelenia psychiatrie.
„Ty snáď nie si normálna!“, vyhŕkla so smiechom. „A to si len trocha opitá. Chcela by som ťa vidieť a počuť, čo by si vystrájala, keby som ťa nadopovala mariškou.“
„Nemyslím, že by v tom bol dáky rozdiel. Ja som bláznivá aj bez toho, aby som mala v sebe čo i len kvapku alkoholu... veď to už poznáš aj sama.“
„Hej, poznám. Naposledy, keď si spievala v električke plnej ľudí „The Adams family“ som sa hanbila ako pes. Nemáte v rodine náhodou nejakú poruchu myslenia, že nie?“
Angela sa rozrehotala ako divá, vyvalila sa na posteľ a zadupotala nohami.
„Nie, doma sme všetci normálni... teda – takmer normálni.“
„Vážne? A kto naposledy pobehoval po tescu a vykrikoval po mne, že som neverná bisexuálka, ktorá si ťa ani nezaslúži? Ľudia sa po mne otáčali ako po tej najväčšej špine.“. odpovedala Mary-Ann a zapálila si cigaretu.
Potom sa natiahla za fľašou s pivom, berúc zo stola mobil s došlou SMS-kou.
„Jasnačka - Donato... Príde na Slovensko a chce si zatrtkať. S tým nech sa chlapec ale rýchlo rozlúči.“, zahlásila ľahostajne po prečítani správy a zatvorila mobil. „Chápeš? Ten taliansky hajzel je total vymletý, alebo čo.. Minula som mu povedala do telefónu Ivan, lebo som myslela, že volá ten a on ma hneď začal vypočúvať: „Who is Ivan?“ Ale veď spolu nič nemáme.. to len on stále vymýšľa, že ma ľúbi.“, zašepkala už rozcitlivená Mary-Ann a z očí sa jej vygúľala slza veľká ako hrach.
„Angela, prečo je to tak? Prečo nás chcú tí, ktorých nechceme my a naopak – my chceme tých, čo nechcú nás. Napríklad taký Tibor – ja ho ľúbim ako psa a on ma má len na sex.. Ale už nemá – už som ho poslala do kelu!“, povedala náhle nahnevane a z balíčka si vybrala poslednú cigaretu.
„Angie, poďme do krčmy. Musím si kúpiť cigi.“
„Oukej, zlato, ale iba za podmienky, že si potom oholíme zuby. A že si ich natrieme balzamom na vlasy, aby nám neopadala sklovina. A do krčmy pôjdem aj s tou kapustou, čo si mi kúpila na valentína a v bielych ponožkách k sandálom na opätku. Buď ber, alebo si choď sama.“
Mary-Ann sa začala rehotať a hodila sa na Angelu: „Anjelik, už som ti dnes povedala, že ťa ľúbim?“
„Hej, už asi trikrát, ale dobre sa to počúva, tak kľudne ešte jedno ‘Ľúbim ťa‘ vyvaľ!“
„Ty si krava, Angie.“, zašepkala Mary-Ann, vstávajúc z postele a smrkajúc si nos otvorila skriňu.
„Takže biele? Dobre teda..... A chvalabohu, že som si už na tie tvoje bláznive nápady zvykla. Kde ty na ne vlastne chodíš?“
„Trhám ich zo stromu. Vyrastá mi presne v strede mozgu a občas ma to tam aj dosť zabolí... vieš?“
„Teraz už viem. Dík za vysvetlenie. A teraz vstávaj, ty chodiaca patetickosť, ide sa!“
„Hej, poďme. Pobavíme celú krčmu bláznivým divadielkom a potom pôjdem už konečne spať.. Už pár dní som sa nevyspala a cítim sa ako troska.“
„Angie, buď normálna, veď ty sa tak cítiš stále.“, ironicky zašveholila Mary a natiahla si na nohu prvú bielu ponožku.
„Myslíš, že by som si mohla oholiť zuby?“, spýtala sa Angela Mary-Ann, ktorá sa na ňu v okamihu pozrela ako na pacienta z oddelenia psychiatrie.
„Ty snáď nie si normálna!“, vyhŕkla so smiechom. „A to si len trocha opitá. Chcela by som ťa vidieť a počuť, čo by si vystrájala, keby som ťa nadopovala mariškou.“
„Nemyslím, že by v tom bol dáky rozdiel. Ja som bláznivá aj bez toho, aby som mala v sebe čo i len kvapku alkoholu... veď to už poznáš aj sama.“
„Hej, poznám. Naposledy, keď si spievala v električke plnej ľudí „The Adams family“ som sa hanbila ako pes. Nemáte v rodine náhodou nejakú poruchu myslenia, že nie?“
Angela sa rozrehotala ako divá, vyvalila sa na posteľ a zadupotala nohami.
„Nie, doma sme všetci normálni... teda – takmer normálni.“
„Vážne? A kto naposledy pobehoval po tescu a vykrikoval po mne, že som neverná bisexuálka, ktorá si ťa ani nezaslúži? Ľudia sa po mne otáčali ako po tej najväčšej špine.“. odpovedala Mary-Ann a zapálila si cigaretu.
Potom sa natiahla za fľašou s pivom, berúc zo stola mobil s došlou SMS-kou.
„Jasnačka - Donato... Príde na Slovensko a chce si zatrtkať. S tým nech sa chlapec ale rýchlo rozlúči.“, zahlásila ľahostajne po prečítani správy a zatvorila mobil. „Chápeš? Ten taliansky hajzel je total vymletý, alebo čo.. Minula som mu povedala do telefónu Ivan, lebo som myslela, že volá ten a on ma hneď začal vypočúvať: „Who is Ivan?“ Ale veď spolu nič nemáme.. to len on stále vymýšľa, že ma ľúbi.“, zašepkala už rozcitlivená Mary-Ann a z očí sa jej vygúľala slza veľká ako hrach.
„Angela, prečo je to tak? Prečo nás chcú tí, ktorých nechceme my a naopak – my chceme tých, čo nechcú nás. Napríklad taký Tibor – ja ho ľúbim ako psa a on ma má len na sex.. Ale už nemá – už som ho poslala do kelu!“, povedala náhle nahnevane a z balíčka si vybrala poslednú cigaretu.
„Angie, poďme do krčmy. Musím si kúpiť cigi.“
„Oukej, zlato, ale iba za podmienky, že si potom oholíme zuby. A že si ich natrieme balzamom na vlasy, aby nám neopadala sklovina. A do krčmy pôjdem aj s tou kapustou, čo si mi kúpila na valentína a v bielych ponožkách k sandálom na opätku. Buď ber, alebo si choď sama.“
Mary-Ann sa začala rehotať a hodila sa na Angelu: „Anjelik, už som ti dnes povedala, že ťa ľúbim?“
„Hej, už asi trikrát, ale dobre sa to počúva, tak kľudne ešte jedno ‘Ľúbim ťa‘ vyvaľ!“
„Ty si krava, Angie.“, zašepkala Mary-Ann, vstávajúc z postele a smrkajúc si nos otvorila skriňu.
„Takže biele? Dobre teda..... A chvalabohu, že som si už na tie tvoje bláznive nápady zvykla. Kde ty na ne vlastne chodíš?“
„Trhám ich zo stromu. Vyrastá mi presne v strede mozgu a občas ma to tam aj dosť zabolí... vieš?“
„Teraz už viem. Dík za vysvetlenie. A teraz vstávaj, ty chodiaca patetickosť, ide sa!“
„Hej, poďme. Pobavíme celú krčmu bláznivým divadielkom a potom pôjdem už konečne spať.. Už pár dní som sa nevyspala a cítim sa ako troska.“
„Angie, buď normálna, veď ty sa tak cítiš stále.“, ironicky zašveholila Mary a natiahla si na nohu prvú bielu ponožku.
napísanísané:: 15.2.2006
prečítalo:: 1148 ludí