Príliš dobrý.

autor:: Boris Naimed

rubrika:: poviedky


„Ehmmmmm“ „moja ritka, už ma tak bolí“
Peťa sa na mňa pozrela, a na tvári jej zahral šibalský úsmev.
„No môžem ti ju pomasírovať“
Opätoval som jej úsmev.
„Mmmmmm“ „to by bolo fajn“
Ako prídavok som doložil.
„Ale najskôr si dáme spolu sprchu, poriadne ťa namydlím a ......“
Peťa si hornú peru oblyzla takým spôsobom že moj už dosť odkrvený mozog ostal abolútne bez krvy.
„No tak. na to sa teším“
Povedala, a po niečo sa zohla, prehla sa takým spôsobom že mi vyschlo aj v hrdle.
„Asi pôjdem onanovať“
Pozrela na mňa, trošičku pootvorila ústa a špička jej jazyka pomaly prešla z pravého kútika do ľavého. Ako som ju pozoroval zastavil sa čas a aj všetko na okolo.
„Ak chceš pôjdem ti pomôcť a ruky pri tom nepoužijem“
Rukov si prešla po vnútornej strane stehna.




Bol to posledný deň v práci a ja som vedel že buď dnes alebo nikdy. Preto som sa večer dôkladne okúpal, umyl si vlasy, ostrihal si nechty, hladko sa oholil a dokonca som použil aj vodu po holení ktorú ani neviem že mám. Pracovný čas ubiehal nezvyčajne rýchlo a čo bolo ešte nezvyčajnejšie skončili sme skôr asi o štyri hodiny. Vonku začalo huste snežiť. Brigádnici sa snažili viac ako kedykoľvek predtým a tak som ich po jednom púšťal domov. Ostala len Peťa ktorá sa mi ponúkla že mi pomôže z nejákymi drobnosťami. Z niečím takým som počítal a keď sa mi posťažovala že nevie ako sa v takomto nečase dostane domov a ani netuší kedy jej pôjde nejaký autobus sľúbil som jej že ju zaveziem domov. Bolo jasné že takúto ponuku neodmietne a tak som sa ani nenazdal a kráčali sme smerom k autu. Spitoval som sa jej kde to vlastne býva skade je čo robí vo voľnom čase a nakoniec sme skončili pri hudbe. K autu ktoré bolo prikryté snehovou prikrývkou sme dorazili v príjemnej debate. Dokonca mi pomohla poodhŕňať napadaný sneh čo ma mierne prekvapilo. Auto naštartovalo na prvý krát a tak som zapol svetlá a vyšiel na cestu, nesnežilo už tak huste a ani ostatných áut nebolo na cestách veľa. Ćím sme boli bližšie k Retinmu bydlisku bližšie tým bolo v aute večšie ticho. Keď bolo už dlhú chvíľu počuť len hučanie motora povedal som.
„No dobre vyhodím ťa niekde pred barákom a pôjdem“
Peťa sa na mňa nechápavo pozrela a spítala sa.
„Vážne?“
Usmial som sa a povedal.
„Ak chceš aby som išiel k tebe musíš ma pozvať na nejaký čaj alebo niečo podobné“
„Aha“
Povedala ona a v aute sa zase rozľahol zvuk motora.
„Nedal by si, si šaj alebo nejaké víno?
„No jasne že dal“
Odpovedal som jej s úsmevom.
„To vieš ja som to takto ešte neriešila, tu zaboč“
Vyhodil som smerovku a odbočil som na zasneženú cestu.
„Ten posledný vchod“
Mal som šťastie a rovno pred tým posledným vchodom bolo volné miesto na parkovanie. Motor zhasol, vystúpili sme a Peťa začala hľadať kľúče od vchodových dverí, kráčal som za ňou a sledoval jej kmitajúcu ritku. Začal som vnímať vznikajúcu erekciu ktorá naberala na sile.
„Nezľakni sa výťahu“
Keď to povedala čakal som nejaký strašný chliev, odpadky až po kolená popísané steny a silný zápach moču. Privolala výťah a ja som čakal že dorazí pojazdné smetisko. Na moje prekvapenie po otvorení dverí sa na mňa nevirojili stovky krýs ani v ňom nemali dočasné ubytovanie miestny bezdomovci. Výťah bol ružový. Zasmial som sa a povedal som jej že som si predstavoval čosi iné. Keď som jej opísal čo som čakal začala sa smiať aj ona. Nastúpili sme, Peťa stlačila gombík piateho poschodia. Celú dobu cesty sme sa ticho dívali jeden na druhého. Víťah zastal a Peťa už stála pri dverách ktoré rýchlo odomykala.
„Halóóóóó je niekto doma, halóóóó“
Nedorazila žiadna odpoveď, Peťa sa na mňa otočila a z úsmevom na perách povedala.
„Som sama, tak poď dnu“
Skôr ako som zatvoril dvere na výťahu moje myšlienky sa sústredili na momentálne najdôležitejšie veci
„(kondómi máš, si čistý, z nej to priam vyžaruje ako to chce no chlape nemáš čo riešiť)“
Peťa počas môjho rozmýšľania zmizla za dverami.
Vstúpil som teda do bitu, vyzul som sa a z nejakého mne dosiaľ neznámeho zákutia som začul jej hlas.
„No poď, v kuchyni je nejaké víno“
Vybral som sa teda za zvukom jej hlasu, a naozaj na stole stála načatá fľaša vína.
„Vieš Peťa ja som autom, nemôžem piť, nemáš nejaké nealko?“
Pritvorené dvere susediace z kuchyňou sa otvorili a vyšla ona aj s poloprázdnym pohárom čohosi.
„Ak chceš daj si môj čaj čo som si spravila ráno, ešte som z neho ani nepila“
S miernym podozrením som sa pozrel na tekutinu v pohári.
„Ak chceš môžem ti spraviť čerstvý“
„Nie, nie to je v pohode“
A na znak toho že to myslím vážne som si odpil.
Rozhliadol som sa po kuchyni, dve stoličky jednoduchý stôl stará chladnička.
„Peťa koľký tu bývate“
„Poď ukážem ti izby“
povedala ona a zaviedla ,ma späť do chodby kde som sa vyzul. Otvorila jedni zo zatvorených dverí a dala sa do vysvetľovania.
„Tu býva chalan a baba, ten chalan je gaj a občas si sem dovedie priateľa, tá baba čo tu býva kedysi chodila s chalanom čo má izbu vedľa, on sa však dal do kopi z jej kámoškou“
„Zaujímavé vzťahy“
„Hej a tá jej kámoška chodila zas z chalanom z tam tej izby“
A rukou ukázala na zatiaľ zatvorené dvere.
„Tak teraz počkaj, trošičku to nechápem “
Na tvári sa jej zjavil úsmev.
„No Eva chodila s Petrom, potom ju on nechal kvôli Kláre, Evinej kámoške ktorá chodila s Jozefom, Petrovím spolubívajúcim“
„Aha“
Povedal som neisto.
„Oni si vlastne vymenili partnerov“
„no tak nejak, to vieš oni majú medzi sebou také zaujímavé vzťahy“
Zatvorila dvere aby vzápetí otvorila ďalšie. Hňeď ako to urobila celú moju pozornosť priťuahol obrovský monitor.
„Riadny monitor“
„Hej tu bývajú dvaja chalani čo študujú informatiku, sú to strašný bordelári, a ten monitor kúpil za tri tisícky a nechce povedať kde“
Zatvorila dvere a ešte z rukou na kľučke začala rozprávať.
„Teraz tam majú poriadok lebo minule robili poriadok, pod posťeľami mali taký neporiadok a všade boli také vrstvi prachu že sme sa všetci do nich pustili nech s tým už konečne niečo spravia“
Skôr ako dopovedala a pustila sa jednej kľučky a už držala v ruke ďalšiu, dvere sa pomali otvárali.
„Tak tu bývaju Peter a Jozef“
„Aha to sú tý čo si vymenili frajerky.
Peťa sa začala smiať.
„Hej to sú oni“
Už ostávali len jedny dvere a Peťa k nim odhodlane kráčala. Otvorila ich zapálila svetlo. Trošičku ma prekvapili plagáty áut na stenách.
„A tu býva kto?“
Spítal som sa s úsmevom.
„Tu bývam ja s mojim frajerom“
Moja erekcia bola ako švihnutím čarovného prútika preč. Nedal som moje prekvapenie nijako najavo.
„A tvoj frajer je teraz kde?“
„On išiel na sviatky domov“
„Aha“
Sadol som si späť do kresla v kuchini a začal som piť studený čaj.
„Veď počkaj donesiem ti fotky“
Otočila sa a ja som sa pozrel na jej ritku ktorá pre mňa stratila všetko svoje čaro. Bola hneď späť aj s fotoalbumami. Jeden mi podala do ruky a ja som začal listovať.
„To sme na dovolenke v chorvátsku“ „a toto sme na chate no sme tu trošičku podnapitý“
Fotky krásne dokumentovali to ako sa zo slušných ľudí stávajú zveri, fotoalbum sa končil fotkami na ktorých tý štastnejší našli odpočinok v posteli tý menej šťastnejší tam kde ich moc alkoholu zlomila. Dopil som čaj.
„no tak ja už pôjdem“
Vstal som a prázdny pohár som položil do umývadla.
„Ak chceš tak ti spravím nový“
„Nie ďakujem“
Rovno z kuchyne som zamieril do chodby kde som sa začal obúvať.
„Vážne už chceš ísť?“
V tóne jej hlasu bolo počuť všetko od neverenia tomu čo sa deje až po absolútne sklamanie.
Z rukou na kľučke som sa jej pozrel do očí.
„Hej už musím ísť“
Výťah sa približoval s tichým hučaním.
„Môžem ti aspoň niekedy zavolať? Môžeme skočiť na pivo alebo tak?“
Jej nádej v očiach ma zraňovala. Stiahol som pravý kútik úst a pokrútil som hlavou.
„Vieš čo radšej nie, ja v poslednom čase nemám čas“
Ostala ticho stáť vo dverách.
„Tak šťastné a veselé a maj sa dobre“
„Aj tebe príjemné sviatky a dávaj si pozor zase začalo snežiť“
Posledný krát som sa na ňu pozrel.
„Maj sa Peťa“
Skôr ako stihla niečo povedať pohltil ma ružový výťah. Stlačil som tlačítko prízemia, oprel som sa o stenu a ružová farba výťahu sa začala rozťahovať všade navôkol mňa. Z seknutím výťah zastal na prízemí v naružovkastom osvetlení som našiel kľúče od auta. Zatvoril som za sebou dvere výťahu a vyšiel som do zasneženej zimy. Auto už stihlo slušne zapadnúť snehom, zhrnul som sneh z predného skla, odomkol som dvere a sadol som si na studené sedadlo. Pozoroval som ako sa mi snehové vločky znažia zakriť výhľad. Naštartoval som auto.Ešte raz som venoval pohľad snehovím vločkám a aj keď som vedel že odpovede sa nedočkám, spítal som sa.
„Prečo musím byť vždy ja ten dobrý?“









napísanísané:: 14.2.2006

prečítalo:: 1382 ludí