k6.sk - literárny server

Prvotná zrada

„Dohodnuté?“
"A sssssi si issstý?“, zasyčal had a vlniac sa okolo kmeňa švihol vidlicovým jazykom do vzduchu.
„Samozrejme, že som si istý.“, odvetil muž rozhodne. „Kedy?“
„Zajtra possssstačí?“
Adam sa na chvíľu zamyslel, no po chvíľke zaváhania kývol hlavou na znak súhlasu: “Dobre, teda zajtra.“

Z trblietavej rieky sa vynorila štíhla, ladná postava nahej ženy.
Pomaly sa usušila dlhými, blonďavými vlasmi a natiahla sa do trávy.
„Sssssi krásssna.“, zasyčal had Eve do ucha a obtrel sa svojím slizkým telom o jej pokožku.
„Vážne? Keby si mi to nepovedal, ani neviem.“, odvetila uštipačne, pokukujúc koketne po hadovi. „Tak čo zase potrebuješ? Pomôcť zvliecť kožu ako minule?“
„Nie. Dnes som ti prišiel niečo povedať. Včera som si vypočul rozhovor Boha a archanjela Gabriela.“, odvetil pološepotom a náročky sa odmlčal.
„A?“, spýtala sa už zvedavejšie Eva.
„Pamätáš, ako vám Boh vravel, aby ste nejedli zo stromu poznania?“
“Pamätám.“
„To je dobre. A vieš prečo nemáte z toho stromu jesť? Pretože by ste boli rovnako múdri ako on – to povedal včera Gabrielovi.“
Eva na chvíľu zaváhala.............................. a v tej chvíli ju niečo napadlo.
Ak bude múdrejšia ako Boh, môže sa zbaviť toho hlupáka Adama a konečne si vydýchne. Už mu nebude musieť prať ponožky, žehliť a ešte aj každý deň variť.
Konečne bude slobodná.
„Poď, ideme.“, zavelila, stávajúc zo zeme a vykročila smerom k zakázanému stromu.

Jabĺčko bolo šťavnaté a neuveriteľne chutné.
Jediné, čo ju znepokojovalo, bol akýsi zvláštne víťazný a zlomyseľný úškrn hada.
„Povedz mi, hadík môj a prečo si o tomto všetkom nepovedal Adamovi, ale mne?“
„Pretože teba mám radšej.“, odvetil úlisne, vychutnávajúc si pritom prepeličie vajíčka.
„A odkiaľ máš tie vajcia? Pokiaľ viem, v Edene ti je zakázané jesť tieto dobrôtky.“
„Od Adama.“, vyletelo z neho nechtiac.
Ešte sa stihol zaraziť, no bolo už neskoro.
Eva spozornela - niečo tu nehralo.
Odtrhla si zo stromu ešte jedno jablko a pobrala sa domov.

„Mužíček môj najdrahší!“, zašvitorila milo a hodila sa Adamovi okolo krku. „Tak rada ťa vidím. Sadni si, urobila som ti vynikajúce jedlo. Naložím ti?“, spýtala sa ochotne a nečakajúc na odpoveď mu vrchovato naložila z ovocného šalátu.
Adam, bez jediného slovka, si vzal podávajúci tanier a pustil sa do jedla.
Zajtra už bude pokoj.

...nebol.
Kráčali vedľa seba a predsa si boli zrazu tak nekonečne vzdialení.
Oblečení v šatách zo zvieracej kože odchádzali do sveta, ktorý nepoznali.
Boh sa za nimi len tíško díval.
Už nikdy to nebudú mať títo dvaja jednoduché.
On bude podozrievať ju a ona jeho – už nikdy si nebudú veriť a nikdy si nebudú môcť povedať „Milujem ťa“ bez toho, aby sa nestrachovali o stálosť vzájomnej lásky.
Ona bude rodiť v bolestiach a on bude živiť rodinu v pote vlastnej práce.
Sklonil hlavu, zavrel brány do záhrady a postavil pred ňu anjela s ohnivým mečom.

Až v tichu noci, keď Boh osamel, si uvedomil, ako veľmi mu chýbajú ich prvotné rozhovory o bláznivých maličkostiach...