Prosím, nerúbte ma

autor:: Martina

rubrika:: poviedky

Prosím, nerúbte ma

Ostatní o mne hovoria, že som blbý. Blázon. Nadávajú mi.
Preto som ušiel. Utekám a utekám, ani neviem že sa dotýkam zeme. Je to fajn. Bežím a som úplne holý, ako malé dieťatko. Mám to rád.
Trochu mi je zima, to áno. To z toho vetru. Keď zastanem, prestane fúkať a keď sa rozbehnem, zase začne.
Niektorým veciam nerozumiem, ale Alenka mi ich vždy vysvetlí. Je dobrá a pekná, Alenka. Moja sestra. Ona mi nevraví, že som úplný cvok, ale že som chudáčik.
Tento lesík sa mi páči. Je tmavý, ale zelený a krásne sa ligoce. A hustý. A prázdny.
Raz sem vezmem Alenku.
Chcel by som si ju zobrať za ženu, ale vraj sa to nesmie. Neviem prečo.
Sadnem si na spadnutý strom. Cítim, ako ho bolí tá rana, objímem ho rukami. Predvčerom fúkal silný vietor a veľa stromov popadalo. A teraz ich to bolí.
Preto si o mne myslia, že som divný. Lebo plačem nad nábytkom z dreva. Je mi zle z jedálenského stola.
Ocinko vraví, že som proste rozmaznaný a treba to zo mňa vytĺcť. Je poľovník a ja sa bojím, že ma raz zastrelí, lebo si ma pomýli s diviakom alebo srnou.
Teraz ležím na tom spadnutom strome a zdá sa mi, že moje telo sa mení na drsnú, šupinatú kôru. Pozerám sa na to celkom pokojne. Zrastám so stromom.
Zavriem oči, aby to tak nebolelo.
Napadne ma, čo si o mne pomyslia ostatní, keď ma nájdu zrasteného so stromom v lese. Možno ma odnesú domov a postavia do predsiene ako vešiak. To bude pekné.
Neviem, prečo nie som taký ako iní. Tým myslím, taký pekný. Nemám svaly a ani poriadnu bradu. Vraj ešte nemám vek. Nie som veľmi krásny.
Ale čo sa týka môjho tela, teraz som s ním celkom spokojný. Je to mladá, voňavá kôra stromu.
Nemohol som sa hýbať dlhú dobu, myslím, že som tam ležal zrastený hodiny.
„Nie je ti zima, braček?“ opýtal som sa stromu.
Zabudol som, že je mŕtvy.
Večer som niekoho uvidel. Vetvičky praskali, lístie šuchotalo, a spoza stromu sa vynorila akási veľká postava.
Skoro som nedýchal. Zatvoril som od strachu oči.
Počul som, že zastala tesne vedľa mňa. Zavanul ku mne známy pach.
„Preboha,“ začul som tvrdý hlas môjho otca.
Tatko!
Nič nevravel. Pozeral som na neho zdola ako keby som bol malý chlapec. Nikdy som si nevšimol, akú má veľkú a pevnú čeľusť.
Vybral si cigaretu a zapálil si ju.
„Čo tu robíš? Matka je od strachu celá bez seba,“ povedal a vyfúkol biely, teplý dych s cigaretovou príchuťou. Veľmi sa mi páčil, ale rýchlo sa stratil v studenom vzduchu okolo.
Ocko, vezmi ma domov! Je tu zima...
Hlas sa mi odrážal od stien vnútra hlavy, ako keby bol v jaskyni bez otvoru. Ústa som ale nechal zavreté.
„Prečo ležíš na tom strome? Kde máš oblečenie?“ opýtal sa ocinko.
Tatko, ja som...ja...zrástol som. Prepáč...
Prebehol po mne pohľadom. A odpľul si. Robil to celkom často.
„Tak? Vrav niečo! Aspoň jednu vetu namiesto toho gúľania očami!“
Nie je to také zlé, len mi je trochu zima. Vieš, zima. Aj cez tú kôru. Aspoň že nemám husiu kožu...“
Pokúsil som sa usmiať.
Otec sa zamračil a potom sa z ničoho nič rozosmial.
„Bože, na teba je pohľad!“
Nikdy som ho nevidel smiať sa, nikdy. Dokonca ani usmievať sa, naozaj. Nikdy sa nesmial a neusmieval.
Zapálil si druhú cigaretu.
„A čo teraz, budeš tu ležať ako ďalší strom? Čo ak ťa niekto zoberie domov, narúbe a zakúri tebou?“
Vybehli mi slzy a srdce mi bilo ako zajačikovi.
„Naozaj. To nie je sranda, chlapče. Radšej sa pozbieraj a poď domov. Nie si malý, tak sa vzchop preboha.“
Teplé slzy stekali a kvapkali na drevo.
Ale ja nemôžem, tatinko! Som zrastený! Nemôžem sa hýbať!
Ocko sa zrazu prestal usmievať a obočie sa mu škaredo skrivilo.
„Alebo radšej nikam nechoď. Ostaň si tu.“
Chytil sa za hlavu, akoby sa mu krútila. Pomaly sa mi otočil chrbtom.
Ocko, vezmi ma domov! Je tu zima!
Obzrel sa, akoby ma počul.
„V noci má mrznúť,“ povedal a potom rýchlym krokom odišiel.
Plakal som ako malý, lebo som bol pevne prirastený k stromu a bola mi zima. A chýbala mi Alenka.
„Neboj sa, braček,“ povedal ticho strom a mne nezostávalo nič iné, ako mu uveriť.

napísanísané:: 4.2.2006

prečítalo:: 1099 ludí