k6.sk - literárny server

Na dobrú noc...

„Pretiahni ma!“
„Prosím?“
„No tak ma už pretiahni konečna cez to hlúpe okienko dnu!“, zopakovala nahnevane a podávala mu ruku. „Zasekla som sa tu, čo nevidíš?“
Scéna ako vystrihnutá z amerického krimi filmu – dvaja zlodeji sa snažili dostať cez úzke okienko na toalete do domu a niečo sa pokazilo.
Paul ju chutil a začal ťahať dnu.
„Bože, Raula, keby si toľko nežrala, nemala by si toľko problémov.“, zavrčal a po chvíľke naťahovania ju konečne dostal do vnútra.
„Poď, musíme sa pohnúť.“
V dome bolo ticho – nikde nikoho.
Ešte aj nábytok spal spánkom spravodlivých.
Paul s Raulou sa pustili do práce.
Ani nie za 15 minút mali všetky cenné veci nahádzané vo svojich batohoch a chceli už odísť, keď.....
„Paul, počul si to?“, spýtala sa vystrašene Raula a poobzerala sa okolo seba.
„Nie, čo som mal počuť?“
„Neviem... taký neurčitý zvuk. Akoby tu niekto bol.................... už zasa! Počuješ?“
Paul spozornel.
Naozaj, ako keby sa v dome niekto ticho pohyboval.
„Paul? Ja sa bojím, poďme preč.“, zašepkala Raula a začala ho ťahať za rukáv.
Nestačili urobiť ani krok, keď niečo chytilo Paula za nohu a začalo ho to ťahať dole.
„Raula! Raula, pomôž mi! Ťahá ma to dole! Počuješ? Drž ma! Drž ma! Raulaaaaaa...“ a jeho výkrik sa stratil v podlahe, ktorá ho celého pohltila.
„Paul!“, vykríkla a vrhla sa na zem, na miesto, kde zmizol jej spoločník.
Chvíľu len tak beznádejne pobehovala rukami po podlahe, hľadajúc rozumné vysvetlenie jej otvorenia sa, keď to začula.....
...dýchanie - zvuk hlbokého nádychu a ešte hlbšieho výdychu ježiaci všetky chlpy na tele.
Raula pomaly dvihla hlavu.
Nikoho nevidela, no predsa „to“ cítila.
Zadržala dych a začala sa dvíhať hore.
Na čelo jej vybehli prvé kvapky potu.
„Pozri, nechaj ma odísť a ja ti tu nechám všetko, čo sme ukradli, dobre?“, začala vyjednávať a položiac tašku na zem sa pobrala smerom k východu.
Celou cestou k okienku na toalete cítila, že to neznáme nebezpečenstvo sa od nej nepohlo ani len na krok, no zatiaľ ju nechávalo na pokoji.
Došla k záchodu a opatrne vystúpila na biely plastový kryt.
Otvorila okno a ........ „Nieeeeeee!“, výkrik bolestivej a neprirodzenej smrti preťal nočný kľud.
Z okna starého, murovaného domu vypadlo telo.
.... teda to, čo z neho zostalo.
Obhlodaný trup ženy sa vynímal na zarosenej tráve ako živá výstraha „Zákaz vstupu“.


„Ale babi, neverím tomu“, zahlásilo malé, asi 10-ročné dievčatko, líhajúc si do postele.
„To je rozprávka pre malé deti. Veď ja viem, že strašidlá už nejestvujú.“
„Ale jestvujú. Len sú ukryté hlboko v našich dušiach. A vôbec, mala to byť poučná rozprávka na dobrú noc o tom, že kradnúť sa nevypláca. Tak už dosť komentárov a ide sa spať.“, zahlásila rázne starenka a pobozkala vnúčku na čelo.
„Pekné sníčky, anjelik.“