Výťah

autor:: amarimi

rubrika:: poviedky

Studená sprcha Zuzu nadobro prebrala. Zaspala a teraz sa veľmi ponáhľala. Rýchlo sa obliekla a provizórne si učesala vlasy. Obula si tenisky, zamkla byt a rozbehla sa z dvanásteho poschodia. Jej dlhoročný spoločník stres ju ťahal za ruku. Pokojný život znamenal pre Zuzu nevyužitý čas a hlavne nudu. Keď sa jej v programe občas vyskytne nevyplnená diera, neoddychuje, ale ponáhľa sa k ďalšiemu bodu. Nadbieha si, aby mohla ospravedlniť budúce meškania. Odpustí si však jedine ona. V práci sa jej mnohokrát vyhrážali, že ak bude neustále meškať, nedopadne najlepšie a bude veľmi ľutovať. Samozrejme, nechcela stratiť takmer ideálnu robotu s dobrým platom, ktorú si po náročných rokoch predsa len zaslúžila.
Na schody dopadali slnečné lúče. Zuza po nich nehlučne skĺzla až k prízemiu. Z vestibulu sa ozývalo cvakanie kľúčov.
„Čau Tomáš!“ pozdravila suseda.
Strapatý chlapec sa strhol, obálky mu vypadli z rúk. Kľakol si na pukajúce kolená a zbieral poštu. „Vôbec som ťa nepočul! Vieš teda poriadne naplašiť!“ Zarovnal okraje obálok a postavil sa. Na hlave mu poskakovali hnedé kučery. Zdvihol ľavú ruku s obviazaným palcom. „Pozri, je zlomený. Hrali sme futbal a ja som bol v bráne. A takto to dopadlo. Ale gól som nepustil.“
„Aha.“
Tomáš sa pobral domov. S úsmevom si popiskoval. Zuza za ním neprítomne hľadela. Prebrala sa zo zamyslenia a okríkla chlapca nastupujúceho do výťahu. „Zo včera mi zostali nejaké cukríky, nedáš si?“ Rukou automaticky hmatala na pravom boku. Plesla sa po hlave. „Do kelu! Taška!“ Chytila dvere výťahu, zhlboka sa nadýchla a nastúpila.
Vŕzgajúca kabína rýchlo stúpala. Zuza sa nervózne pritlačila ku stene. Necítila sa dobre. Výťah sa onedlho zastavil, rýchlo vystúpila. Zatočila sa jej hlava a podlomili kolená. Padala, v poslednej chvíli sa zachytila zábradlia. Keby tam nestálo, už by sa rútila dolu schodmi so zlomeným väzom.
„Zuzka! Zuzka! Si v poriadku? Čo sa ti stalo?“ preľakol sa chlapec a vyskočil za ňou. Kabína potichu o kúsok klesla.
„Som v pohode, len sa mi zakrútila hlava. Vážne,“ pomaly sa zdvíhala zo zeme, „idem si po tašku.“
„Mám na teba počkať a podržať výťah?“ volal za ňou Tomáš.
„Nie, nie. Len choď. Pôjdem peši. Nechcem sa zrútiť úplne na dno.“
Nechápavo na ňu hľadel.
„Keď vyrastieš, pochopíš. Maj sa, Tomáš,“ pozdravila a vošla do bytu.

napísanísané:: 31.1.2006

prečítalo:: 907 ludí