k6.sk - literárny server

Aj keď si povieš, že priestor ešte stále nadobúda podobu noci, ráno nezastavíš. Urečnené vtáky zvrhli z trónu pokojné ticho. So svetlom prišiel aj život ďalšieho dňa. Ľudia sa náhlili do práce a do školy. Z bytov opäť zostali len holé steny, sny vyprchali. Zachytila som ešte hŕstku strojových pokynov. A potom dlho nič...
„Nech sú tie vtáky ticho!!!“
Tuhšie som pozaťahovala žalúzie a vypla stále svietiace lampy, snažila som sa klamať samú seba a prilákať späť to, čo už dávno odišlo. Z jarne mokrého Londýna som sa preniesla so šedého bytu a premrznutej krajiny. Dovidenia, Londýn! Len v tme sa veci stávajú tým, čím ich pomenuješ.
Opretá o stenu som počúvala včerajšie správy. Všetko sa dialo samovoľne. Z telky už po niekoľkýkrát vychádzalo to isté kvákanie. Žijem vo svete neskrotených ropúch, sliepok, vtákov, psov a iných zverov.
„Prepáčte, koľkých chcete odvolať?“
„Kvak.“
„A nezdá sa vám, že takto budeme, ospravedlňujem sa za výraz, mlátiť kvak - kvak slamu?“
„To určite nie, práve kvak!“
„Kvak, takto včera vypadala naša pravidelná kvak relácia, ktorú navštívili kvak – kvak – kvak. Pustíme si kvak ďalšiu kvak, kvak – kvak pripravil kvak.“
Zvieracia kazajka a tesné slúchadlá na uši ako balzam na dušu.
Vypla som telku. Na balkónovom zábradlí sa pohojdávali drozdy. Sledovala som ich. Verejne sa mi vysmievali.
„Si sama doma, však? A nie len doma, však? Nemáš čo robiť, však?“
Zatvorila som oči.
„Občas ťa nudím, kvap? Zase ti leziem na nervy, kvap? Vieš, že mi je to ľúto, kvap?“
Kvapky padali na moju hlavu. Chladili a bolo im to jedno. Rozpršalo sa.