k6.sk - literárny server

Na vlakovej stanici bolo rušno - ako v každý bežný pracovný deň – vlaky prichádzali a odchádzali, ľudia nastupovali i vystupovali, kávové automaty chrlili kapučína a esspresa jedna radosť a predavači Nota Bene sa ponevierali pomedzi nevšímavých ľudí a snažili sa predať čo najviac výtlačkov.
Len jedna škatuľka zápaliek, v kútiku pri stánku s rýchlym občerstvením, si pokojne hovela na studenej dlaždici a pohmkávala si melódiu z kasavého trháku Kill Bill.
„Už by si nás mohol aj niekto všimnúť.“, zašepkala jedna z mnohých zápaliek úplne tichúčko, aby náhodou všetky nevzbĺkli.
„Hmmm, mohol. Už mi je tu dlho. Nechcem navlhnúť a zomrieť bez toho, aby som čo len jediný raz pocítila teplo ohňa, ktorý vo mne niekde hlboko drieme.“, zašepkala druhá zápalka a poškrabkala sa drevenným nechtíkom po nose. „Bude to smutné, ak nenaplním svoj život tým, k čomu som bola stvorená....“

A ľudia sa stále náhlili – naoko cielene pobehovali hore-dole, z prava-doľava a vôbec si nevšímali malé, opustené zápalky.

„Jéééj, tati, pozri, čo som našla!“, vyhŕklo malé dievčatko so zlatými vrkočmi, skláňajúce sa nad krabičkou s nápisom ‚Fire-maker‘.
„Zápalky.“, sucho skonštatoval dospelácky ujo a vybral si z vrecka cigaretu. „No výborne, aspoň si pripálim. Podaj mi ich, Hanka.“, a natiahol ruku smerom k dcére.
Tá si ich pritísla na hruď a v bezpečnej skrýši z malých pästičiek ich pred ním ukryla.
„Tatino, nehnevaj sa, ale tieto zapálky si už vytrpeli dosť, nemyslíš?“, spýtala sa zanovito, no pritom rozhodne a šupla si ich hlboko do vrecka na svojom červenom kabátiku. „Tieto zápalky - som sa rozhodla - budú zapaľovať iba samé pekné veci, vieš? Napríklad polienka v kozube, alebo sviečky v lampáši.“
Otec len sklonil hlavu a usmievajúc sa popod nos ňou pokýval z jednej strany na druhú.
„No čo už s tebou, dievčatko moje. Zase máš pravdu – už si na tejto chladnej zemi ozaj dosť vytrpeli. Poď.“, chytil ju za rúčku a spolu sa pobrali k východu, „Ideme domov.“

A zápalky, hojdajúc sa v teplej červeni bavlny, si konečne aspoň na chvíľku zdriemli s pocitom, že teraz im už nič zlé nehrozí.

„Babi, prečítaj mi rozprávku o zápalkach.“, prosíkala čerstvo okúpaná Hanka starú mamu, sediacu pri rozpálenom kozube. „Vieš, tú od uja Andsena.“
„Od uja Andersena“, opravila ju stará žena prívetivo a šikovným pohybom ruky si zastrčila šedivú kučeru pod naškrobený čepiec. „Samozrejme, anjelik, že ti ju prečítam.“
Takmer s úctivou pokorou otvorila veľkú červenú knihu, ležiacu na jej kolenách a nalistovala rozprávku O dievčatku so zápalkami.
Potom sa usmiala na svoje vnúčatko a spustila....

„Stará mama, ockovi som povedala, že mojimi zápalkami budem zapaľovať len samé pekné veci. Myslíš, že ak nimi dnes večer pripálim sviečku za mŕtve dievčatko z rozprávky a vložím ju do okna, že neporuším svoje slovo?“, opýtala sa Hanka krehkým hláskom a veľkými, doširoka roztvorenými očami čakala na starkinu odpoveď.
Tá sa sklonila, pohladila ju po vláskoch a múdrym hlasom starých mám jej odpovedala: „Ver mi, že každá zápalka by chcela naplniť svoje poslanie práve takýmto spôsobom – spôsobom sebaobetovanie sa za cieľom potešenia nevinnej dušičky v nebi.... hoci aj len tej rozprávkovej.“