k6.sk - literárny server

Dlho som nepila.A už celý týždeň som nič nenapísala , len zhŕňam na papier spomienky , tak ,ako boli vo mne . Že ste tam ležali , hrude nadvihujúce paplóny , rozprávali ste o bohu a ja som tam nepatrila.(nevinný začiatok)Blúdila som inde , vo vôni čerstvo vyschnutého dažďa a v dotyku tmavého strniska.Aj tak som nikdy nerozumela ako sa môžu triezvi ľudia zabávať s tými , čo sú pod vplyvom . A teraz tu ležím , s pachuťou noci na jazyku , a budím sa na otázku , či ešte dýcham . Nie , alebo áno , koho by to vlastne vzalo ? Ľudí , ktorých som opustila a nikdy im to neprepáčila ? Mamu a otca , ktorých mená som zabudla ? Tak či tak , otváram oči a nechám vás nimi prejsť . ( Jeden mi povedal , že najkrajšie sú , keď plačem . Už si to nepamätám , ale tuším som sa tomu zasmiala . ) Kolko toho vieš o zmenách vo mne , okrem toho že som mávala dlhšie riasy kým som nefajčila ? Odvraciam zrak , pretože keď sa rodí budúcnosť , bolí viac ako veci , ktoré boli . Iste , nájde sa čosi , čo by som rada vrátila , ale teraz sa už v spoločnosti fľaší cítim celkom dobre . Možno by som aj chcela niekoho iného , ale potom si vždy spomeniem na toho zúfalého muža na zástavke . Na tú túžbu v očiach , s ktorou nechcel byť sám a potreboval sa podeliť za každú cenu . Vtiahol ma do seba očami , tam sa urobil , a šli sme každý na svoju električku . A potom ešte , v podniku oproti bille , som sa zrútila na otyčkované kachličky a revala že už nevládzem . Dievča v kabínke spláchlo a šli sme hrať biliard do ďalšieho pajzlu za rohom . (tam boli hajzle svetložlté , takmer biele ,až rezali do očí ) Odvtedy (ale vlastne aj dlho predtým ) nenávidím , keď ma niekto chytá za vlasy , s rukami napáchnutými pivom . V podobných , veľkých , s chlpatým zápästím a krátkymi nechtami , som kedysi zaspávala . Voňali však sádrou a mojimi slzami , s ktorými sa vyparovali aj zlé sny . Bola som celkom bez podozrenia , a tak som nespozorovala , kedy mi spod unavenej hlavy vykĺzli . Stále ich neviem nájsť , no Freudovi radšej zapchávam ústa jeho vlastným vtákom , ktorého mu vraj tak nesmierne závidím . Áno , len ten kus mäsa ma delí od celomesačnej duševnej rovnováhy a logického uvažovania . S dierou sa miesto v srdci zapĺňa oveľa pomalšie . V hlave , v tej to je jednoduchšie . Noci , ktoré strácam ešte pred ránom , a dni , pochované pod perinou , plné spomienok spláchnutých na hajzloch akéhosi baru . Prídu a odídu , akoby som ich nežila . Moje malé , dvanásťhodinové smrti . Samozrejme , len ak si ich nestihnem zapísať , v prúde vedomia plnom zmiešaných zážitkov , na hocijaký zdrap papiera .