k6.sk - literárny server

Spomenula som si na fotku rodiacej ženy. V budúcnosti si poriadne rozmyslím, či sa pri pôrode nechám nakrúcať. Obrázok veľmi pripomínal súložiaci pár. Tento však obzvlášť nechutný a pedofilný. Tvár ženy bola zvraštená bolesťou a pokvapkaná potom. Pokrčené dieťa sa dralo z čiernobieleho tela. Ako už nespočetne veľakrát predtým, aj teraz mi povedal: „Miriama, ty máš ale dobre morbídne predstavy!“
„A čo má byť? Vždy mám aj dôvod, aby si vedel! A nestaraj sa!“ Odchlipla som si z čaju a oblizla lyžičku. Predstavila som si, ako mu ňou vylúpnem oko. Teplým kovom teplé oko. Predstava ma pobavila. Pousmiala som sa.
„A čo ti je teraz smiešne?“
„Ale nič, to ja len tak...“ Postavila som sa.
„Kam ideš? Neskončil som!“
„Už ani neskončíš, ponáhľam sa. Čau.“ Obliekla som si kabát a nasadila veľké okuliare. Z čaju sa stálo parilo. Dopijem ho, keď sa vrátim.
Do školy som už aj tak prišla neskoro. Chvíľu pred zvonením. Aj tak som vošla do triedy. Učiteľka mi venovala škodoradostný úsmev. „Prepáčte, ja som ... no...ja...“ „Frčková, Frčková, čože si vymyslíte dnes? A zložte si okuliare! Nie sme na pláži?!“ Tmavé kruhy mi podčiarkovali vpadnuté oči. „Opäť ste žúrovali, však?“ Veľmi som jej chcela povedať, že som sa ožrala ako sviňa a ani som o sebe nevedela. Samozrejme by to bola riadna hyperbola, ale tak či tak by to nevyznelo slušne. Na hodine etiky by som sa nemala správať neeticky a ani na ňu chodiť neskoro. Čušala som sa pozerala do zeme. V hlave mi hučalo. „Neskoré príchody už viac nebudem tolerovať!“ vrieskala na mňa. „Navštívite riaditeľa! A teraz mi zmiznite z očí!“ Poslúchla som. Sadla som si do prvej lavice. No nepochopili sme sa. Po ďalšej spŕške pichľavých slov som sa postavila a odišla, keď to tak veľmi chcela. Pleskla som dverami. Mala som ju v paži.
Bolo mi zle a krútila sa mi hlava. Nohy ma nevládali udržať. Klesla som na lavičku a naberala na sile. O chvíľu zazvonilo. Chodba sa zaplnila študentmi. Niekto ma poklepal po pleci. Zdvihla som ubolenú hlavu. Prisadla si ku mne Sylvia a začala sa vypytovať. Chcela vedieť, prečo som vôbec v tomto stave prišla. Vysvetlila som jej že si už nemôžem dovoliť vymeškať ani jedinú hodinu. Smola. Naplo ma. V ústach som pocítila včerajší obed. Bála som sa, aby to necítila aj ona. Sylvia sa chvíľu tvárila pohoršene, no vzápätí mi hovoril ďalší z jej blbých vtipov. Na rozdiel odo mňa, veľmi ju rozosmial. Jej smiech pôsobil na moju hlavu ako bomba roztrieštená na tisíce črepín. „Sylvia, prosím nie tak nahlas.“
„Prečo? Bolí ťa hlava?“ opäť sa rozosmiala prenikavým smiechom. „Hádaj, čo mi včera povedala kamoška! Vraj keď ma bude chcieť niekto znásilniť, nemám sa brániť, ale snažiť sa užiť si to! Hahaha!“
Pozerala som na ňu podliatymi očami. Nechápala som jej humor. „Teba ešte nikto neznásilnil, keď sa na tom tak bavíš, však? Ani len akože.“
Teraz pozerala nechápavo ona. „Nie, prečo? Teba áno?“
„Áno.“ Vstala som a tackavo som sa pobrala domov. Sylvia zostala sedieť na lavičke. Urobila „pch“ a vrátila sa do triedy, kde sa na jej vtipoch vždy všetci zasmiali.
V kuchyni na stole stáli dve šálky. Jedna prázdna, druhá s čajom. Odpila som si. Bol studený a horký. Vyliala som ho a oba poháre položila do drezu. Vošla som do spálne. Oblaky zakrývali modrosť oblohy. Zatiahla som žalúzie najtuhšie ako sa dalo. V šere som si ľahla na posteľ. Dýchala som zhlboka. Nič som nevidela, len tmu. A práve to som potrebovala. Tmu. Veľmi veľa tmy v uzavretom priestore. Chcela som toho tak mnoho? Túžila som iba po čiernom tichu. A dlhých pomaly plynúcich dialógoch o motýlích letoch.