k6.sk - literárny server

Experimenty samoty

„Premenuj ma.“, tíško zašepkala.
Vzala som ju do dlaní a jediným bozkom usmrtila.


Postavila som vodu na škoricový čaj.
Čakajúc na bublinky na jej povrchu som otvorila okno a nastavila tvár mrazivému vetru.
Bolo mi smutno – už niekoľko storočí som žila úplne sama.
Možno by som si mala nájsť nejakú spoločnosť, napadlo ma znenazdajky a podišla som k sporáku, kde veselo klokotala rozpálená voda.

V lese opäť snežilo.
Duše stromov snívali sny o jarnom pučení a ich telá zdobila nahusto našľahaná šľahačka pani zimy.
„Budem sa s vami milovať.“, prešepla som cez uzimené pery a z očí mi vypadla slza.
„A splodíme dieťa, ktoré mi bude robiť spoločnosť.“
Podišla som k prvému z nich a pohladila ho po ozrutánskych koreňoch.
„Ty si ten pravý.“

Nepodarilo sa.
Začalo leto a ja som bola stále sama.

„Nebehaj už toľko! Sadni si na chvíľu.“, zvolala som naoko nasrdene za lietajúcim vánkom po mojej izbe, no v skutočnosti som bola neuveriteľne šťastná.
Môj syn – hučalo mi stále dookola v hlave a nemohla som sa naň vynadívať.
Konečne niekto, komu bude raz na mne záležať.

Zaľúbil sa a odišiel.
Opustil ma pre jesenný víchor...

Opäť prišla zima.
Vyšla som do polí a chytala do rúk padajúce vločky.
Jedna z nich chcela byť mojou dcérou.
„Budeš sa volať Snowina“, vyriekla som nežne a položila ju pred seba na studený kameň, vyčnievajúci spod snehovej čapice.
.... ako neposlušný vlas Santa Clausa, pomyslela som si veselo a vzápätí som sa musela pousmiať nad bizardnosťou vlastných myšlienok.

„Premenuj ma.“, tíško zašepkala.
Znepokojilo ma to.
Takže Snowina nie je spokojná so svojím menom... Uhmmmm, dobre.
Vzala som ju do dlaní a jediným bozkom usmrtila.
Na dlani mi ostala malinká mláčka vody po nespokojnej snehovej vločke.


Umrela som náhle a sama.
V posteli z prvých jarných snežienok, opustená nielen ľuďmi, ale aj prírodou.
Ostal po mne len tichý, posledný výdych nenaplneného pocitu lásky.

Až vtedy som si uvedomila, že niekedy sa nevypláca zahrávať so svetom okolo nás.