k6.sk - literárny server

V otvorenom okne obývačky stál môj poštový holub.
Nebol to žiaden holub – vojnový hrdina, ktorý by roznášal poštu počas vojen.
A nebol to zase ani žiaden bojko, ktorý by uletel hneď na prvé tlesknutie dlaňami.
Nie, bol to taký obyčajný sivák s bielymi škvrnkami na oboch koncoch krídel.
„Dnes nebudeš chytať myši (viete, môj holub si občas myslel, že je myšiak hôrny – fakt neviem, prečo – možno ešte pozostatky Černobyľu....). Dnes nachytáš trocha smutnej pošty a keď ju prerobíme na veselú, pošleme ju jej adresátovi. Vieš, ako spoznáš holuba so smutnou poštou?“, spýtala som sa ho nečakane ako kontrolnú otázku.
„Ani len netuším. Prezradíš mi to?“, pokrútil nespokojne hlavou a už sa aj pozeral dole po malých sivých stvoreniach, pobehujúcich pomedzi odpadky.
„Holub so smutnou poštou sa neusmieva. Zapamätáš si to?“
„Ale hej, hej, zapamätám.“, odvetil rýchlo, myšlienkami ďaleko od mojich slov.
Radšej som ho nechala tak a išla navariť čaj.

Ani nie za 5 minút som z obývačky začula ostrú výmenu názorov.
V kresle oproti oknu sedel sám pán Krysar a paprčil sa na holuba, ktorý mu skákal do jeho práce.
„Viete, pani,“, otočil sa ku mne Krysar v ošúchanom kabáte a rozhorčene rozhadzoval rukami: “No ako mám robiť svoju prácu, keď mi ten váš retardovaný holub stále zavadzia. Pošlem správu do neba na Úrad pre dohľad oprávnených činností a potom len uvidí, čo je to zahrávať sa s mojimi kompetenciami!“
Chvíľu som zaskočene mlčala a potom som sa ozvala: „Nech sa páči. Môj holub, aj keď je možno retard, doručí vašu sťažnosť urýchlene samému pánovi riaditeľovi. A myslím si, že ju zavrhnú. Viete, podľa mňa, každý tvor si môže robiť presne to, o čom sníva a o čom je presvedčený, že ho napĺňa.“
„Ale veď to by bol na tejto zemi pekný chaos, nemyslíte?“, ohradil sa Krysar, prekvapený mojím ostrým správaním.
„A nie je?“, výsmešne som ho zahriakla. „Ešte väčší chaos sa podľa mňa spôsobuje tým, že sa každý mieša do každého – a to často bezdôvodne.“, nadhodila som jemnú výčitku smerom k nemu a kukla po ňom veľavýznamne iba jedným očkom.
Pochopil.
Pomaly sa postavil, ospravedlnil sa mne i môjmu holubovi a ako nebadane prišiel, tak i nebadane odišiel.

O pár rokov neskôr bol môj holub vyhlásený za celosvetovú raritu.

Poučenie?
Nech si každý ide za tým, za čím ho ťahá jeho srdce.
A nech sa nenechá ovplyvňovať takzvaným „vlastným predurčením osudu“.
Prečo by ste aj práve vy nemohli byť poštovými holubmi, roznášajúcimi len samé dobré ....................... slová a úsmevy ??? :-)