Problémy tmy

autor:: amarimi

rubrika:: poviedky

Zora opäť nemohla zaspať. Na nespavosť si pomaly zvykala, no i tak jej liezla na nervy. Mladý človek si potrebuje počas noci oddýchnuť a dobiť baterky, čo sa jej, bohužiaľ, dlhšiu dobu nedarilo. Pre vysoko aktívnu dievčinu bola nečinnosť veľmi trpkým trestom. Bola unavená z čítania kníh a pri slabom svetle si navyše ničila oči. Nebavilo ju ani počúvať hudbu. Zo zúfalstva dokonca prepísala všetky SMSky z mobilu na papier. Nedokázala obsedieť. Nudila sa, no už nemala žiadne nápady, ako by mohla využiť čas.
Cez zatiahnuté žalúzie prenikali do izby tenké mesačné lúče. Zora sa prehadzovala na posteli, pričom neustále naprávala vankúše. Bolo jej horúco. Vypla kúrenie a nehybne ležala na paplóne. Započúvala sa do škvŕkania vlastného žalúdka.
Mala toho dosť. Prudko sa posadila a fučala. Cítila sa ako v gýčovom filme. Mesiacom postriebrená izba, tiché ulice, hlboká noc, chýbala ešte sladká hudba a šampanské s jahodami a idylka romantického večera by bola kompletná. Samozrejme, keby ju mala s kým prežívať. Spiacu sestru za vysneného partnera rozhodne nepovažovala.
Spotenou rukou si z čela odhrnula strapaté vlasy. Neprítomne hľadela na návlečky. Červené a modré štvorce na žlto-oranžovom podklade. Prstom prechádzala po linkách. V mysli si kreslila nový svet, krajinu s fialovo-červenými ornamentami namiesto oblohy, plnú bláznivých farebných škriatkov s rolničkami na čiapkach a s jedinou osobou v ľudskej veľkosti, ženou v rubínových šatách. Spleť jej tmavých vlasov by pripomínala ďalší svet. Takýto obraz by chcela Zora vidieť, keby sa zhulí. Už dávnejšie uvažovala, či je vôbec možné, aby si človek vymyslel vlastné halucinácie. Asi nie, ale nápad to nebol zlý. Veľmi ju zaujímalo, čo ľudia vidia pod vplyvom marihuany. Túžila sa nahuliť. Nie pravidelne, iba raz. Aspoň trošku. Nechcela to urobiť z frajeriny, len kvôli potvrdeniu svojich podozrení. Kvôli sebe a nikomu inému.
K otázke marihuany sa viac nevrátila. Bola si istá, že v blízkej budúcnosti sa s ňou zaručene nestretne. Znudene sa obzrela po izbe. Tma odhaľovala skryté stránky predmetov. Z pootvorenej skrine mohol kedykoľvek vyliezť strašiak z detských čias a pod posteľou ešte stále mohlo byť hniezdo krvilačných mravcov, ktoré sa živia odhalenými časťami ľudského tela. Tak ako kedysi dávno.
Ako dieťa Zora dôverovala jedine plyšovým hračkám. Verila, že ju ochránia pred zlými snami, bosorkami, prízrakmi a rozhnevanými bábikami bez vlasov a končatín. Vždy jedného držala za ruku, keď sa išla vycikať. Väčšinou ju sprevádzal veľký biely medveď. Spoločne prekonávali obrovskú skúšku odvahy. Na chodbe blízko záchodu ich pravidelne čakala nadpriemerne veľká ropucha alebo potkan. Pre malé dieťa bolo náročné zdolať svoj strach v podstate bez pomoci.
Tmy sa už dlho nebála a momentálne cikať nepotrebovala. Práve naopak, svetlo ju rušilo a bola smädná. Hrdlo mala vysušené od vydýchaného vzduchu. Vstala a otvorila okno. Zababušená do deky prijímala čerstvý vzduch. Spätne vydychovala obláčiky pary. Digitálne hodinky ohlásili dve hodiny ráno. Počúvala, ako cencúle ľadu bezstarostne kvapkajú. Stromy sa jemne chveli a svetlo pouličných lámp sa kĺzavo odrážalo od kryštálového snehu. Svet dýchal oranžovou. Zora si pomaly začala uvedomovať, že život vonku stratil svoje poslanie. Zima mu ho vzala. Položila si otázku, akú úlohu má lavička ukrytá pod nočným snehom, na koho čaká zamrznuté zábradlie či autobusová zastávka? Odpoveď neprišla. Okná činžiakov zostali bez náznaku záujmu tmavé. Len tak, akoby náhodou.
„Zora, čo robíš?“ spod periny sa ozvala rozospatá sestra.
„Nič, len nemôžem spať...“ odpovedala.
„Ani ja. Dobrú...“ otočila sa tvárou k stene a viac sa neozvala.
Zora zatvorila okno, poriadne ho utesnila a tiež sa pobrala do postele. Schúlila sa pod prikrývku. V mysli si z krku odviazala zväzok imaginárnych balónikov. Dobre vedela, že ráno ich tu znova nájde. Cítila, ako sa jej vyprázdnila hlava. Zaspala.
Klbká pomotaných myšlienok a problémov na šnúrkach sa vzniesli ku stropu. Z tmavých kútov sa potajomky vynorili malé postavičky. Lietali priestorom, naháňali balóny a túžili ich prasknúť. Nad zasnenými telami sa rozmihotali farebné záblesky. Izbou sa niesol upokojujúci šelest kabátikov.

napísanísané:: 10.1.2006

prečítalo:: 1034 ludí