Víno
autor:: Jakub
rubrika:: poviedky
Pred bytovkou uprostred zasneženého sídliska stála partia sedemnásť, až osemnásťročných báb a chalanov:
„Húlenie vraj poškodzuje mozog.“
Povedala Kaťa a zapálila si.
„Spokojne fajči ďalej, u teba to nehrozí.“
Podpichol do nej Tomáš, vrhla naň milý úsmev. Zjavne nepochopila, že to nebola lichôtka. Stáli pred dverami, fajčili a triasli sa od zimy.
„Do šľaka! Už by nám mohol otvoriť! Mrzneme tu pomaly tri štvrte hodiny.“
Zagánila Sofia a vydýchla cigaretový dym spoločne s vodnou parou. Vonku mrzlo, mohlo byť tak desať pod nulou.
„Napíš mu esemesku, lebo tu zomriem!“ Vyhŕklo dievča na Peťa.
Pohotovo schytil mobil a naťukal doň:
Ta co? Uz mozme? Zeny nam pomrznu.
O pár minút prišla odpoveď:
Fotrikovci sa este len zberaju, este tak 10 minut.
O niekoľko metrov nad nimi sa tridsaťosemročná žena , moja matka, snažila nájsť svoje červené lodičky.
„Mirko, naozaj si ich nevidel?“
Opýtala sa po stý krát a znova začala prehľadávať skrinku na topánky.
„Som si istá, že som si ich dopredu pripravila.“
Od výťahu na ňu kričal otec:
„Slávka, poď už, daj si aj tenisky keď chceš, len už poď.“
Po čele mi stekal pot. Čím skôr nájde tie hlúpe lodičky, tým skôr sa nasúkajú do výťahu. Potom zodvihnem slúchadlo a poviem všetkým dole, aby sa pripravili. Vyjdem na okno a počkám, kedy mama a otec nastúpia do wolksvagenu. Potom sa znova dohrniem k telefónu a otvorím im... Trochu som sa si zasníval. Matka stále prehrabávala skrinku. Otrasiem sa. Kde do kelu sú tie sprosté lodičky? Možno keby som si kľakol pred skrinku, uvidím ich niekde vzadu. Mama si nechce kľakať, lebo zem je ešte mokrá, od toho, čo ju na poslednú chvíľu umývala. Nechce si zašpiniť tie večerné šaty, čo jej otec včera kúpil. Tak som si kľakol a vtedy som to zbadal! Pod igelitovým vreckom na odpadky! No mamu isto porazí! Pomaly som vstal, zodvihol vrecko a nohou kopol lodičky pod malú sedačku.
„Mama? A pod sedačkou si už pozerala?“
Zažmúrila na mňa. Asi premýšľala. Nadvihol som sedačku a mama zvýskla od radosti ako malé dievča čo našlo balík cukríkov. Objala a pobozkala ma na líce.
„Ale mama!“ Zagánil som.
No moje slová sa asi zasekli v práve zabuchnutých dverách. Trochu som tam postával, v jednej ruke sedačka, v druhej igelitové vrecko. Hmm, úžasný pohľad. Podišiel som k telefónu:
„Buďte teraz ticho, naši idú dole.“
Predstavil som si, ako sa tam dole tlačia pri vchodových dverách. Samozrejme, mama a otec idú opačným vchodom. Smerom na parkovisko. Dobrá vec, taký druhý vchod.
„Kedy prídu ostatní?“ Spýtala sa Kaťa a objala ma ešte v dverách.
„Neviem, Julka volala, že už sú na sídlisku.“
„Aj Kika?“ Opýtala sa Sofia.
Prikývol som. Nečakám však, že ma bude vítať s roztvoreným náručím. Odkedy nás Peťo zoznámil, chová sa ku mne takto. Nepýtam sa prečo, nieje ani prvá, ani posledná, čo so mnou nechce nič mať. Prešla okolo mňa. Len tak bez odpovede, akoby som tam ani nestál. Keby som bol tučný, aspoň by mi povedala „dovolíš?“. Spod kožucha vytiahla vodku.
„Hmm super značka,“ podotýkam, keď uvidím etiketu - Jednota coop. vodka.
Lívia sa ako vždy prihla ku kamarátke a bránila ju:
„No a čo že je z jednoty?! Hlavne že je!“
Keď to dopovedala vytiahla z kabelky ďalšiu takú fľašu. Chytil som sa za hlavu:
„Preboha, oni sú dvojičky! Vy ste nenormálne?“
„Povedal si, že chceš alkohol.“
„Nie! Povedal som, že chcem prípitok!“
Bože, to sú ale kravy! To sa tu chcú zdrieť do nemoty?
„Pre teba je to možno veľa, ale pre nás len prípitok,“ usmiala sa Sofia lišiacky.
No ha ha, fakt ma tým dostala. Múdrejší ustúpi. Hmm, podľa mňa to príslovie vymyslel nejaký chudák, čo sa nevedel brániť. A ja som sa ním teraz snažil utešiť. Som ja ale blázon. Prebral ma Peťo. Neviem. Ten chalan je nejaký priamočiary.
„Kde máte poháre?“
V skrinke nad drezom, vy ich tam nemáte či čo? Ďalšia super hlúpa otázka. Ale ovládnem sa: „Nad drezom.“
Chlapec sa otočil a kráčal do kuchyne. Pozdravil som sa s Tomášom. Zase ma učil nový pozdrav. Pravou rukou si buchol po ľavom ramene a povedal:
„Hauk.“
No, nechcel som mu to povedať, ale podľa mňa bol trápny. Ako indián na karnevale.
Do miestnosti sa doťapkal Peťo. V náruči objímal päť pohárov. Hmm, buď zabudol na seba, čo pochybujem, alebo na mňa.
„Tak, už sa chcem napiť!“
Bingo! Druhá odpoveď je správna, zabudol na mňa. Sofia mu podala vodku.
„Nie, počkajte,“ zastavil ich Tomáš, „hádam nebudete piť z pohárov na čaj!“
Otočil sa ku mne:
„Kde máte poháre zo stopkami?“
Čo? On sa scvokol. Asi nevie, že také poháre sa umývajú ručne. To chce akože umývať on? „Ale Tomi, čo to zase vyvádzaš? Mne je jedno z čoho budem piť.“
Usmiala sa naňho podlízavo Sofia.
„Ale no tak, dámy pijú predsa len z takých pohárov.“
Ty kokso! Kde tu on vidí dámy?! A čo si ten debil ešte povymýšľa?
„Nó, Miro. Pohyb.“
Prečo som ich sem volal?! Hlúpy Miro, hlúpy! Vybral som poháre, šesť. Ak do seba nič nenalejem, asi by som ich od zlosti povraždil. Štrngol som si s Peťom, Tomášom a Kaťou. Tie dve som „akosi“ vynechal.
Viete čo je na tých pohároch so stopkou nepraktické? Majú malý objem, takže kým sa človek naštiepi, aspoň šesťkrát si naleje. Nemajte ma za nejakého alkoholika prosím. Poznám svoju mieru. Nechcem, aby si nejaký patológ z mojej pečene urobil kladivko na rozbíjanie orieškov. Ostal som sám. Sám v kuchyni. Peťo a Sofia niekde zmizli. Ostatní si šli tuším zafajčiť. Ja som s nimi nešiel. Nechodím s nimi už asi rok. Strýko fajčil tridsať cigariet denne od svojich sedemnástich. Zomrel keď mal štyridsaťdva. Teraz tu sedím, v ruke pohár so stopkou a v ňom ohnivá voda. Pri tomto siedmom poháriku som zaváhal. Dať si, nedať si? Na vlastné potešenie som zistil, že si ten pohárik nechcem preklopiť do úst. Tekutina v ňom je lacná, môže mi ublížiť. Vlastne mi to ani nechutí.
Keď som si to uvedomil, ponechal som ho na stole. Vstávam, idem urobiť prieskum, ako sa vyvíja situácia. Tiež som zvedavý, či už ostatní prišli. V obývačke je dosť tma. Oproti kuchyni do nej neprenikajú posledné slnečné lúče. Pozerám na hodinky. Pol šiestej. Hmm, tak už by tu fakt mali byť. Niečo sa predo mnou pohne. Dokelu, to je Peťo a Sofia. Ešte sú oblečení. Dobre, nech to tak aj ostane. Idem na chodbu. Pre istotu si beriem kľúče, často je tu prievan a nerád by som sa vymkol. Už pred dverami cítim cigaretový dym. Schádzam na medziposchodie. Oni fakt niesu normálni. Ani si neotvoria okno!
„Čo je Miro? Dáš si jednu?“
Tomáš mi pred nos strká krabičku s vysunutou marlborkou.
„Nie dík, nechutí mi to.“
Zasmial sa, „jasné, ty čakáš na Kiku že?“
Obe dievčatá na mňa vrhli pohľad. Hmm, Tomáš mal asi dodať, že čakám na to, čo donesie. Nie priamo na ňu.
„Tomáš, nauč sa vyjadrovať. Chcem ale vedieť, kedy prídu.“
„Zavolám jej?“
Opýtala sa Kaťa.
„Bola by si zlatá,“ dodávam.
Vytiahne mobil a vytáča kamošku. Ako si môže niekto tak zhyzdiť telefón? To dievča má po ňom polepených pokémonov! Akoby mala desať či čo.
„Kikuš? Kedy prídete?“
Nastalo ticho. Prerušovala ho len Lívia, keď si párkrát potiahla z cigarety.
„Aha, dobre pošlem ho.“
Kaťa položila a otočila sa na mňa.
„Vraj sú pred bytovkou, len vo vchode fajčia nejaký cigáni. Máte ísť po ne.“
Tomáš pretočil očami, „podrž mi cigaretu.“
Zišli sme po schodoch, Tomáš nič nerozprával, dvakrát mi to neklapalo. Veď on je predsa ukecaný. Asi mu behalo po hlave niečo, čo by nemali zachytiť uši ani jednej dievčiny. Viete, na schodiskách sa to vždy ozýva. Keď zabuchol schodové dvere, ihneď na mňa spustil:
„Boha, vieš prečo dnes Lenka neprišla?“
Zakrútil som hlavou. Stál som na mieste, no on sa pohol k vchodu.
„Nechala ma! Presedlala si na Dana!“
„Obviňuješ ho z toho?“ Udrel do steny, slabá omietka sa z nej odlúpla. Dopadla na zem a rozbila sa ako škrupinka od vajíčka. Napadlo ma to a ihneď som myslel na praženicu. Bože, mám chúťky ako tehotná ženská! A pritom sa mi tu práve zveruje kamarát. Ale zas, keď prídem hore, musím si niečo dať. Som hladný.
„Jasné, že na vine je on! Lucia za to nemôže.“
Nezmohol som sa na slovo, dobre viem, že Tomáš veľa hovorí a málo koná. Otvoril som dvere. Čumel na mňa trojzubý spoluobčan. MIRO, NIE SI RASISTA! NIE SI RASISTA! Uf, musel som si to opakovať, keď som okolo nich šiel. Cigán odstúpil, prešiel som okolo neho a v diaľke na mňa z lavičky kývali Kika a Julka. Namieril som si to k nim. Nie sú blbé, šli mi naproti. Kika sa mi vrhla na krk. Julku som ešte dobre nepoznal, takže sme si len potriasli rukou. Trošku trápne. Otočili sme sa a zaradom prešli popri partii štyroch cigánov. Šiel som posledný, pre každý prípad. Keď som bol už vo dverách pocítil som, ako ma niekto schytil za rameno. Zaťal som pravačku. Bitka?
„Kámo, nemáš oheň?“ Opýtal sa spoluobčan.
Nie!
Oh, vlastne, hej mám. Dobre, že mlčím. Prikývol som a prehľadal si vrecko. Vyťahujem môj zapaľovač z Anglicka. Bol skvelý. Stačilo zľahka stlačiť západku na pravej strane, zapaľovač sa otvoril, vzbĺkol plameň a nakoniec začali blikať aj gýčové hviezdičky okolo obrázku Big Benu. Stál ma v prepočte asi tri stovky.
„Dík,“ povedal spoluobčan.
On a jeho udivení bratia vytriešťajú oči na môj zapaľovač. Radšej zatváram dvere, sú ako straky.
„Tak čo? Koľko ste toho doniesli?“
Opýtal som sa nedočkavo. Dievča sa hodilo do kresla. Zvláštne. Peťo a Sofia tam už neležali. Hmm, začínal som mať zlého tušáka.
„Že si to ty Miro! Kúpila som ročník dvetisíc.“
„Zlaté dievča.“ Podotkol som a kľakol si k nízkemu stolíku.
Teraz to bude útok na chuťové poháriky. Ah, poháre! Zabúdaš Miro. Zdvihol som sa a bez slova priniesol šesť ďalších pohárov zo stopkou. No fakt? Kto to bude umývať? Kika vytiahla víno a každému naliala.
„Konečne! Už som si myslel, že dneska ostávam na vodke coop. jednota.“ Zagánil som. Všetci okrem mňa a Kiki to do seba len naliali. Nevedia piť víno. Musíte si ho aspoň päť sekúnd podržať na jazyku. Víno nieje na opíjanie. Naopak, má vám vyčistiť myseľ. Preto ho treba piť pomaly a vo veľmi malých dávkach. Tomu samozrejme odporujú štyri prázdne poháre laikov, ktoré sa mi predkladajú pod nos. Robím výčap, alebo čo? Dokelu! Takto stiahneme to víno za pol hodinu!
„Dobre, toto je posledná, potom si dáme pauzu, jasné?“
Tie ksichty neznášam, akoby sa nemohli ožrať z niečoho, čo nestojí päť stoviek. Podarilo sa mi ich rozohnať. Teda, šli si zafajčiť. Začal som byť hladný. Do kuchyne som moc nechcel vstupovať, ale čo už. Prehľadám chladničku. Syr? Jasné, je plesnivý. Pohľad vrhnem na dvere do mojej izby. Ježiši! Oni sú isto už na mojej posteli. Radšej som si teda sadol pred telku. Možno ma to upokojí. Nejaká jachta sa tam rútila oproti mestu. Hmm, tak nejako sa cítim. Akoby ma onedlho malo niečo prevalcovať. V krku ešte cítim ten hnusný cigaretový dym. Ble, ako môže niekto fajčiť? Uznávam, je to nesmierna frajerina, keď si neustále musíte do úst vkladať papierovú tyčinku s pálivým koncom. Niekto zaklopal na dvere. Asi sa zabuchli. Išiel som teda otvoriť. Lívia. Viem o nej, že si nedáva viac ako dve cigarety denne. To je u mňa mimochodom veľké plus. Nechcem jej to však povedať, isto by sa o tom komplimente porozprávala so Sofiou a zistila by, že je to vlastne urážka. Obišla ma a otvorila si dvere do kuchyne. Vrátila sa s fľaškou coop. vodky.
„Máš tu miesto?“
Pozrel som na ňu. To dievča mi pripadalo celkom pekné. Avšak, vedel som, aká je vo vnútri. Všade len pobehuje za Sofiou akoby bola o ňu priviazaná. Uhol som trochu z gauča, nech si prisadne. Mne je to jedno, ak tu bude trápne ticho. Žiadne náznaky priateľstva sa ani nebudem snažiť začínať. Nechcem takú kamošku.
„Naliať aj tebe?“
Ó, aká prítulná.
„Nie ďakujem, šetrím sa na víno.“
Mykla plecom a sadla si vedľa mňa. V telke už tá loď prebúrala polku prístavu.
„Prečo nefajčíš? Neverím, že ti to nechutí.“
Ozvala sa zrazu. To by som nečakal, fakt sa tak nudí, že ma oslovila?
„Asi si to už počula, strýko mi zomrel na rakovinu pľúc.“
Možno sa mi to zazdalo, ale vyzerala, akoby ju to zaujalo.
„Nie, nepočula som o tom. Preto si prestal?“
Prikývol som, nejako sme sa rozkecali, „ale vraj, že aj ty si dávaš len dve na deň.“
„Snažím sa prestať. Ale som slabá osobnosť.“
Trpký úsmev zakryl pohár s vodkou. Ohnivá voda. Kto vie, prečo to do seba tak leje. Trápi ju niečo?
Na medziposchodí si medzitým Kaťa odklepla z cigarety na dlážku.
„Tak ako ty a Lenka?“
Tomáš si odpľul, „dnes to meno už nechcem počuť.“
„Nevyšlo vám to?“ Opýtala sa Janka.
„Vraj niesom romantická duša a ona je. Išla za tým buzíkom Danom.“
„Ten z Gympla? Toho poznám, je to debil.“ Utešovala ho Janka.
„Medzi debilom a buzíkom je rozdiel. Moja, debil je inak pako, buzík nosí ružové košele a géluje si vlasy dozadu.“
„Si nejaká múdra Kika.“
Dievča sa usmialo a vyfúklo dym z vysunutej spodnej pery.
„Miro?“
To dievča je nejaké ukecané, teda, vzhľadom k tomu, že sa rozpráva so mnou. Pred seba som si položil slané tyčinky. Vyhrabal som ich niekde vzadu v bare. Som stále hladný. Myslel som si, že tu bude tichá domácnosť. No ona tu započala diskusiu.
„No?“
Tváril som sa, že sa sústredím hlavne na telku. Teraz všade pobehovali ľudia po palube tej lode a nejaký maniak tam po nich strieľal.
„Prečo ma nemáš rád?“
Doboha! To čo je toto? To decko sa zbláznilo? Otočil som sa na ňu, stiahla už asi tretinu fľaše. S takým promile v krvi sa budí v človeku “filozof“. Nemusím ju brať vážne, ale radšej jej odpoviem, lebo si začne domýšľať.
„Akože ťa nemám rád?“
„Vôbec sa mi nezdravíš.“
Už to začína, Miro! Sústreď sa, treba si pripraviť argumenty a veľkú dávku trpezlivosti.
„A vždy, keď sa na teba pozriem, uhneš pohľadom. Ani si si so mnou teraz neštrngol.“
Ako keby to niečo znamenalo. Veď všetci už len čakali, kedy to do seba hodia.
„Lívia, prepáč, že ti to poviem takto na rovinu, ale ja mám pocit, že Sofia proti mne niečo má. Si asi jej veľká kamarátka, teda, aspoň tak mi to pripadá. A všade chodíte spolu, mal som pocit, že všetky nevraživé pohľady, ktoré na mňa hádže Sofia, mi ty zdvojnásobuješ.“
Čakám. To dievča pozorne počúvalo s otvorenými ústami. Vyzerala pri tom dosť priblblo, ale hlavne, že rozmýšľala. Stále čakám, vyzerá to tak, že na mňa vybľakne. Jasné, jej naj kamoška proti mne nič nemá a som paranoický debil...
„Máš pravdu!“ Prikyvovala.
Čo?! To nieje možné, priznáva to? Asi mi bude musieť zopakovať, čo povedala.
„Miro, máš pravdu, Sofia ťa nemá veľmi v láske. Nikdy mi nespomínala prečo. Ale vo mne sa mýliš. Mám ťa celkom rada.“
Uh oh! Čože to počujem? Žeby som spal? Jasné! Lívia tu isto prišla s tou fľašou a ponúkla ma, zo slušnosti. A tu ten sen asi začína, ja a odmietol som alkohol? Hmm, odvtedy snívam, že? Radšej sa uštipnem.
„Prečo sa štípeš po lícach?“
Do riti. Ja som to cítil, ešte aj Lívia si to všimla. Takže to nieje sen. Ona mi fakt povedala, že ma má rada.
„Ale, trochu sa mi zahmlilo pred očami.“
Hehe, vždy som vedel vymýšľať výhovorky. Prisunula sa bližšie, pred nos mi strčila svoj pohár, nalieva si až po okraj, až sa divím, že ma neoliala.
„Daj si. Upokojí ťa to.“
„Ale prečo on?“
Vykríkol Tomáš a chytil sa za hlavu.
„Veď ti to povedala, je väčší romantik! Čo si to za chlapa, že sa nevieš zmieriť z rozchodom? Môžeš mať tisíce ďalších.“
„Jana! Čo to trepeš, ten chalan konečne pochopil, že ju mal rád aj inak ako v posteli! A ty tu doňho začneš hustiť, že si má nájsť novú?!“
„Dajte mi pokoj! Obidve ste zhúlené!“ Osopil sa chlapec.
„Vidíš čo si porobila! Ježiš, Kika ty si krava.“
Jana zahodila dofajčenú cigaretu a podišla k Tomášovi.
„Zavolaj jej, povedz, že si celkom rád. Pretože si jej chcel dať kopačky už pred mesiacom.“ „Čo?“
Tomáš nasadil tupý výraz.
„Spávaš s inou.“
„Čo?“
Aj Kika nasadila tupý výraz. Kaťa bola mimo, zaujímala ju len špička cigarety, na ktorú práve škúlila. Pripadala jej asi zábavná, pretože sa hrozne usmievala.
„Bože, nechápete? Nech jej napíše, že ju už dávno nemiluje. Ona sa urazí a dostane čo jej patrí.“
„Ale ona nieje na vine! To ten buzerant!“
„Niééé! Nie on! Ona. Vždy sme na vine my. Som žena, tak viem ne?“
Kaťa sa rozchichotala. Len tak, z ničoho nič. Všetci na ňu pozerali, no nechápali.
Koľký to bol pohárik? Musel byť aspoň osemdesiaty. Lebo to čo robím, by som normálne isto nerobil. Jedine pod vplyvom alkoholu. Lívia má balzám na pery s jahodovou príchuťou. Hmm, na jahody som alergický. Ale to mi je teraz asi jedno. Ústa mám tak trochu zamestnané, dosť nečakané. Ale tak, ona začala, ja sa nebudem brániť, ešte by som si ju odmietnutím pohneval. Hehe, keby toto videla Sofia, asi by vyskočila z okna. Jej naj kamoška sa bozkáva s jej najväčším nepriateľom. Škodoradosť, najlepšia radosť.
Vo vedľajšej izbe upokojovala Sofia svojho priateľa.
„Koľko to už vieš?“
„Mesiac.“
„Boha! A to si mi nevedela povedať skôr?“
Dievčaťu sa z očí vyvalili slzy. Neodpovedala, tak sa chytil iniciatívy Peťo:
„Mám kamaráta v nemocnici. Pri troche šťastia sa mi to podarí vybaviť tak, aby to vaši nezistili.“
„Čo?“
„Ako čo? Potrat!“
„Povedala som, že chcem ísť na potrat?“
„Čo doboha?“
„Prečo rozhoduješ za mňa?“
„Chceš si to vari nechať?“
„Nie!“
Vykríkla a hodila sa na posteľ. Začala nekontrolovateľne plakať.
„Čo plačeš? Mi odpovedz nie? Nech mu rovno idem zavolať.“
Vyťahoval si mobil.
Kaťa sa najprv len smiala, ale potom to nejako nekontrolovateľne prešlo do kašľa. Nakoniec sa nemohla nadýchnuť a padla na kolená. Všetci zašliapli cigarety a ratovali ju.
„Čo jej doboha je?“ Vystrašené sa pýtala Kika.
„Nemá náhodou nejakú chorobu?“
„Sa mi zdá, že sa onedlho zadusí, dokelu však jej dajte dakto umelé dýchanie nie!“
Tomáš zhlboka nasal vzduch, teda, vlastne cigaretový dym s prímesou kyslíka. S nadutými lícami sa nahol nad Kaťu a nahradil jej pľúca. V tom Kaťa otvorila oči a objala chlapca. Jana vytiahla svoj mobil a urobila fotku. Všetky sa začali smiať. Tomáš sa postavil a nenávistne na nich pozeral. Bolo ticho, na Jana rýchlo prebehla palcom po tlačidlách.
„Už som to poslala Lenke.“
„Čo! Vy ste totálne ožraté?“
Kika premohla smiech a odpovedala mu:
„Áno, ale zachránili sme ti česť. Teraz Lenka uvidí, že bola len ďalšia v zozname.“
„No čo?“ Spýtal sa nervózne Peťo.
Sofia stále plakala. Chytil ju za ramená a zdvihol ju. Oprela sa o stenu a pritiahla si nohy k bruchu.
„Sofia, ak si to necháš tak nečakaj, že s tebou ostanem, jasné!“
Kričal na ňu. Dostala priam hysterický záchvat. Celá sa triasla.
„Chceš si to nechať alebo nie?!“
„Nekrič na mňa!“
Vydala zo seba. Takmer ju udrel, ale ovládol sa. Radšej tresol dverami.
Dokelu, niekto sa blíži! Dokelu??? Aké dokelu? Mne je to jedno. Ak je to Peťo, nič ho do toho nieje. Ak je to Sofia tak si vychutnám ten rozčúlený pohľad. Bože, dúfam, že si Lívia nevšimla môj chvíľkový úsmev. Ale má zavreté oči. Hmm, vraví sa, že ľudia, čo pri bozkávaní zatvárajú oči majú veľkú fantáziu. Ja ju asi nemám alebo čo. Ihneď som spoznal Peťa. Teda, jedine že by za tú polhodinu Sofia posilovala. Pretože osoba čo vbehla do obývačky má ramená ako vyhadzovač v nočných kluboch. Čo? On si nás asi ani nevšimol? Len preletel okolo a niečo vyťukával do mobilu. To je slepý či čo? Alebo splývame s prostredím? No jasné, veď ja som si ho so Sofiou prv tiež nevšimol. Ale však, musel si nás všimnúť nie? Dokelu, len keby som nebol otočený smerom k oknu. Teraz mám dvere za chrbtom. Rýchlo som objal Líviu a pretočil sa. Fajn, ale nikto v tých dverách nestojí. On si nás nevšimol! Brďo, asi mu dám číslo na očného. Ale? Do... čo to? Sa mi to zdá alebo čo? Sofia. Z mojej izby sa šíri slabé kvílenie. Akoby plač. Na posteli vidím len jej nalakované nechty. Čo sa dokelu stalo? Ozaj plače?
„Dosť.“
Odťahujem Líviu. Má nervózny pohľad.
„Zdá sa mi, že sa niečo stalo. Choď sa pozrieť za Sofiou.“
„Kašlem na Sofiu! Nemá ťa rada, tak prečo sa o ňu zaujímaš.“
Snažila sa ma znova pobozkať. Pokladám jej ruku na ústa.
„Mám tam ísť ja?“
Naklonila hlavu a rovné vlasy jej spadli na plece.
„Čo to do teba vliezlo?“
Vstala a so zachmúreným výrazom išla do mojej izby.
Aj ja som sa postavil. Nejdem sa snažiť počúvať, čo si Lívia so Sofiou šepkajú. Vypínam telku. Idem sa pozrieť za Peťom.
„Čo je?“ Pýta sa podráždene.
Čo je? Nič, len si okolo mňa prešiel a vôbec si si nevšimol, že bola okolo mňa ovinutá najlepšia kamoška tvojej frajerky.
„Stalo sa niečo? Zdá sa mi, že si nejaký roztržitý.“
Chytil sa za hlavu. Hmm, mení sa mi nálada.
„No tak, Peťo! Čo sa do riti stalo?“
„Čo sa stalo? Sofia je tehotná!“
E? Tehotná? Do kelu, Miro, prečo si taký zlý? Mal by si ju chudinku ľutovať, ale ty sa usmievaš. Dobre, dobre. Prikry si ústa dlaňou. Netreba, aby si sa vyškieral na Peťa. Ale...hehe! Bože, ja som zlý.
„Volal som kamarátovi, vybaví jej potrat bez papierovačiek. Nebude to lacné.“
„To ti vadí?“
„Nie, jasné že nie. Ale. Je koniec.“
Pokrútil hlavou. Čo? On to s ňou skončil, preboha, žeby sa mi ozaj tá nálada zlepšila? „Povedali ste si zbohom?“
„Ešte len povieme. Nechcem s tou kravou nič mať, nie to ešte decko doboha!“
Miro! Nesmej sa, kurnik, nesmej sa! Musíš rýchlo niečo povedať:
„Peťo, poď na pohárik. Pomôže ti to.“
Prikývol a bez slova šiel za mnou.
„Choďte niekam! Ste zhúlené jak Bob Marley pred koncertom!“
Ozval sa Tomášov hlas zo schodov. Čo mu zase spravili? Spýtam sa ho to v byte. Otvoril som dvere na schodisko.
„Tomáš, nejdeš na pohárik?“
„Idem!“
Zahlásil a vybehol ku mne. Vošli sme do bytu. Lívia so Sofiou sa práve obúvali do zimných čižiem.
„Idete fajčiť?“ Opýtal som sa.
Otázku som mieril hlavne na Líviu, samozrejme, iba ona odpovedala:
„Nie, už pôjdeme. Tak sa majte.“
Obaja chalani sa s nimi ani nerozlúčili. Vlastne, so Sofiou som sa nerozlúčil ani ja. Lívia ma objala a pobozkala na líce.
Pošepla mi ešte, „zavolám ti.“
A zmizla za výťahovými dverami. Sofia si to ani nevšimla, v tom čase bola niekde pri výťahoch.
S chalanmi sme si sadli k telke, priniesol som víno a zvyšok coop. vodky. Isto nebudem umývať ďalšie poháre. Priniesol som teda tri náhodne vybraté z drezu.
„Čo si dáte?“
„To silnejšie.“
Znela Peťova odpoveď.
„Tiež silnejšie.“
Odpovedal Tomáš. Hmm, tak víno ostane na mňa? Ó bože, keby si mi povedal, že dnes bude taký super deň, tak na teba dnes ani raz nezahreším. Odpil som si, podržal v ústach päť sekúnd a lahodne prehltol. Tak sa má piť víno. Povedal som si a hodil pohľad na chalanov. Čumeli na mňa, v rukách prázdne poháre, na tvári smädný pohľad.
„Viete čo? Nečakajte na mňa s tou vodkou, ja si vezmem víno.“
Povedal som im. Onedlho všetci odídu a ja tu ostanem sám. Na stole bude fľaša vína. Na perách mi ostane chuť jahôd. Na schodoch hustý dym z cigariet. V dreze plno neumytých pohárov. Na mojom vankúši Sofiine slzy a v mojej pamäti spomienka na túto peknú párty...
„Húlenie vraj poškodzuje mozog.“
Povedala Kaťa a zapálila si.
„Spokojne fajči ďalej, u teba to nehrozí.“
Podpichol do nej Tomáš, vrhla naň milý úsmev. Zjavne nepochopila, že to nebola lichôtka. Stáli pred dverami, fajčili a triasli sa od zimy.
„Do šľaka! Už by nám mohol otvoriť! Mrzneme tu pomaly tri štvrte hodiny.“
Zagánila Sofia a vydýchla cigaretový dym spoločne s vodnou parou. Vonku mrzlo, mohlo byť tak desať pod nulou.
„Napíš mu esemesku, lebo tu zomriem!“ Vyhŕklo dievča na Peťa.
Pohotovo schytil mobil a naťukal doň:
Ta co? Uz mozme? Zeny nam pomrznu.
O pár minút prišla odpoveď:
Fotrikovci sa este len zberaju, este tak 10 minut.
O niekoľko metrov nad nimi sa tridsaťosemročná žena , moja matka, snažila nájsť svoje červené lodičky.
„Mirko, naozaj si ich nevidel?“
Opýtala sa po stý krát a znova začala prehľadávať skrinku na topánky.
„Som si istá, že som si ich dopredu pripravila.“
Od výťahu na ňu kričal otec:
„Slávka, poď už, daj si aj tenisky keď chceš, len už poď.“
Po čele mi stekal pot. Čím skôr nájde tie hlúpe lodičky, tým skôr sa nasúkajú do výťahu. Potom zodvihnem slúchadlo a poviem všetkým dole, aby sa pripravili. Vyjdem na okno a počkám, kedy mama a otec nastúpia do wolksvagenu. Potom sa znova dohrniem k telefónu a otvorím im... Trochu som sa si zasníval. Matka stále prehrabávala skrinku. Otrasiem sa. Kde do kelu sú tie sprosté lodičky? Možno keby som si kľakol pred skrinku, uvidím ich niekde vzadu. Mama si nechce kľakať, lebo zem je ešte mokrá, od toho, čo ju na poslednú chvíľu umývala. Nechce si zašpiniť tie večerné šaty, čo jej otec včera kúpil. Tak som si kľakol a vtedy som to zbadal! Pod igelitovým vreckom na odpadky! No mamu isto porazí! Pomaly som vstal, zodvihol vrecko a nohou kopol lodičky pod malú sedačku.
„Mama? A pod sedačkou si už pozerala?“
Zažmúrila na mňa. Asi premýšľala. Nadvihol som sedačku a mama zvýskla od radosti ako malé dievča čo našlo balík cukríkov. Objala a pobozkala ma na líce.
„Ale mama!“ Zagánil som.
No moje slová sa asi zasekli v práve zabuchnutých dverách. Trochu som tam postával, v jednej ruke sedačka, v druhej igelitové vrecko. Hmm, úžasný pohľad. Podišiel som k telefónu:
„Buďte teraz ticho, naši idú dole.“
Predstavil som si, ako sa tam dole tlačia pri vchodových dverách. Samozrejme, mama a otec idú opačným vchodom. Smerom na parkovisko. Dobrá vec, taký druhý vchod.
„Kedy prídu ostatní?“ Spýtala sa Kaťa a objala ma ešte v dverách.
„Neviem, Julka volala, že už sú na sídlisku.“
„Aj Kika?“ Opýtala sa Sofia.
Prikývol som. Nečakám však, že ma bude vítať s roztvoreným náručím. Odkedy nás Peťo zoznámil, chová sa ku mne takto. Nepýtam sa prečo, nieje ani prvá, ani posledná, čo so mnou nechce nič mať. Prešla okolo mňa. Len tak bez odpovede, akoby som tam ani nestál. Keby som bol tučný, aspoň by mi povedala „dovolíš?“. Spod kožucha vytiahla vodku.
„Hmm super značka,“ podotýkam, keď uvidím etiketu - Jednota coop. vodka.
Lívia sa ako vždy prihla ku kamarátke a bránila ju:
„No a čo že je z jednoty?! Hlavne že je!“
Keď to dopovedala vytiahla z kabelky ďalšiu takú fľašu. Chytil som sa za hlavu:
„Preboha, oni sú dvojičky! Vy ste nenormálne?“
„Povedal si, že chceš alkohol.“
„Nie! Povedal som, že chcem prípitok!“
Bože, to sú ale kravy! To sa tu chcú zdrieť do nemoty?
„Pre teba je to možno veľa, ale pre nás len prípitok,“ usmiala sa Sofia lišiacky.
No ha ha, fakt ma tým dostala. Múdrejší ustúpi. Hmm, podľa mňa to príslovie vymyslel nejaký chudák, čo sa nevedel brániť. A ja som sa ním teraz snažil utešiť. Som ja ale blázon. Prebral ma Peťo. Neviem. Ten chalan je nejaký priamočiary.
„Kde máte poháre?“
V skrinke nad drezom, vy ich tam nemáte či čo? Ďalšia super hlúpa otázka. Ale ovládnem sa: „Nad drezom.“
Chlapec sa otočil a kráčal do kuchyne. Pozdravil som sa s Tomášom. Zase ma učil nový pozdrav. Pravou rukou si buchol po ľavom ramene a povedal:
„Hauk.“
No, nechcel som mu to povedať, ale podľa mňa bol trápny. Ako indián na karnevale.
Do miestnosti sa doťapkal Peťo. V náruči objímal päť pohárov. Hmm, buď zabudol na seba, čo pochybujem, alebo na mňa.
„Tak, už sa chcem napiť!“
Bingo! Druhá odpoveď je správna, zabudol na mňa. Sofia mu podala vodku.
„Nie, počkajte,“ zastavil ich Tomáš, „hádam nebudete piť z pohárov na čaj!“
Otočil sa ku mne:
„Kde máte poháre zo stopkami?“
Čo? On sa scvokol. Asi nevie, že také poháre sa umývajú ručne. To chce akože umývať on? „Ale Tomi, čo to zase vyvádzaš? Mne je jedno z čoho budem piť.“
Usmiala sa naňho podlízavo Sofia.
„Ale no tak, dámy pijú predsa len z takých pohárov.“
Ty kokso! Kde tu on vidí dámy?! A čo si ten debil ešte povymýšľa?
„Nó, Miro. Pohyb.“
Prečo som ich sem volal?! Hlúpy Miro, hlúpy! Vybral som poháre, šesť. Ak do seba nič nenalejem, asi by som ich od zlosti povraždil. Štrngol som si s Peťom, Tomášom a Kaťou. Tie dve som „akosi“ vynechal.
Viete čo je na tých pohároch so stopkou nepraktické? Majú malý objem, takže kým sa človek naštiepi, aspoň šesťkrát si naleje. Nemajte ma za nejakého alkoholika prosím. Poznám svoju mieru. Nechcem, aby si nejaký patológ z mojej pečene urobil kladivko na rozbíjanie orieškov. Ostal som sám. Sám v kuchyni. Peťo a Sofia niekde zmizli. Ostatní si šli tuším zafajčiť. Ja som s nimi nešiel. Nechodím s nimi už asi rok. Strýko fajčil tridsať cigariet denne od svojich sedemnástich. Zomrel keď mal štyridsaťdva. Teraz tu sedím, v ruke pohár so stopkou a v ňom ohnivá voda. Pri tomto siedmom poháriku som zaváhal. Dať si, nedať si? Na vlastné potešenie som zistil, že si ten pohárik nechcem preklopiť do úst. Tekutina v ňom je lacná, môže mi ublížiť. Vlastne mi to ani nechutí.
Keď som si to uvedomil, ponechal som ho na stole. Vstávam, idem urobiť prieskum, ako sa vyvíja situácia. Tiež som zvedavý, či už ostatní prišli. V obývačke je dosť tma. Oproti kuchyni do nej neprenikajú posledné slnečné lúče. Pozerám na hodinky. Pol šiestej. Hmm, tak už by tu fakt mali byť. Niečo sa predo mnou pohne. Dokelu, to je Peťo a Sofia. Ešte sú oblečení. Dobre, nech to tak aj ostane. Idem na chodbu. Pre istotu si beriem kľúče, často je tu prievan a nerád by som sa vymkol. Už pred dverami cítim cigaretový dym. Schádzam na medziposchodie. Oni fakt niesu normálni. Ani si neotvoria okno!
„Čo je Miro? Dáš si jednu?“
Tomáš mi pred nos strká krabičku s vysunutou marlborkou.
„Nie dík, nechutí mi to.“
Zasmial sa, „jasné, ty čakáš na Kiku že?“
Obe dievčatá na mňa vrhli pohľad. Hmm, Tomáš mal asi dodať, že čakám na to, čo donesie. Nie priamo na ňu.
„Tomáš, nauč sa vyjadrovať. Chcem ale vedieť, kedy prídu.“
„Zavolám jej?“
Opýtala sa Kaťa.
„Bola by si zlatá,“ dodávam.
Vytiahne mobil a vytáča kamošku. Ako si môže niekto tak zhyzdiť telefón? To dievča má po ňom polepených pokémonov! Akoby mala desať či čo.
„Kikuš? Kedy prídete?“
Nastalo ticho. Prerušovala ho len Lívia, keď si párkrát potiahla z cigarety.
„Aha, dobre pošlem ho.“
Kaťa položila a otočila sa na mňa.
„Vraj sú pred bytovkou, len vo vchode fajčia nejaký cigáni. Máte ísť po ne.“
Tomáš pretočil očami, „podrž mi cigaretu.“
Zišli sme po schodoch, Tomáš nič nerozprával, dvakrát mi to neklapalo. Veď on je predsa ukecaný. Asi mu behalo po hlave niečo, čo by nemali zachytiť uši ani jednej dievčiny. Viete, na schodiskách sa to vždy ozýva. Keď zabuchol schodové dvere, ihneď na mňa spustil:
„Boha, vieš prečo dnes Lenka neprišla?“
Zakrútil som hlavou. Stál som na mieste, no on sa pohol k vchodu.
„Nechala ma! Presedlala si na Dana!“
„Obviňuješ ho z toho?“ Udrel do steny, slabá omietka sa z nej odlúpla. Dopadla na zem a rozbila sa ako škrupinka od vajíčka. Napadlo ma to a ihneď som myslel na praženicu. Bože, mám chúťky ako tehotná ženská! A pritom sa mi tu práve zveruje kamarát. Ale zas, keď prídem hore, musím si niečo dať. Som hladný.
„Jasné, že na vine je on! Lucia za to nemôže.“
Nezmohol som sa na slovo, dobre viem, že Tomáš veľa hovorí a málo koná. Otvoril som dvere. Čumel na mňa trojzubý spoluobčan. MIRO, NIE SI RASISTA! NIE SI RASISTA! Uf, musel som si to opakovať, keď som okolo nich šiel. Cigán odstúpil, prešiel som okolo neho a v diaľke na mňa z lavičky kývali Kika a Julka. Namieril som si to k nim. Nie sú blbé, šli mi naproti. Kika sa mi vrhla na krk. Julku som ešte dobre nepoznal, takže sme si len potriasli rukou. Trošku trápne. Otočili sme sa a zaradom prešli popri partii štyroch cigánov. Šiel som posledný, pre každý prípad. Keď som bol už vo dverách pocítil som, ako ma niekto schytil za rameno. Zaťal som pravačku. Bitka?
„Kámo, nemáš oheň?“ Opýtal sa spoluobčan.
Nie!
Oh, vlastne, hej mám. Dobre, že mlčím. Prikývol som a prehľadal si vrecko. Vyťahujem môj zapaľovač z Anglicka. Bol skvelý. Stačilo zľahka stlačiť západku na pravej strane, zapaľovač sa otvoril, vzbĺkol plameň a nakoniec začali blikať aj gýčové hviezdičky okolo obrázku Big Benu. Stál ma v prepočte asi tri stovky.
„Dík,“ povedal spoluobčan.
On a jeho udivení bratia vytriešťajú oči na môj zapaľovač. Radšej zatváram dvere, sú ako straky.
„Tak čo? Koľko ste toho doniesli?“
Opýtal som sa nedočkavo. Dievča sa hodilo do kresla. Zvláštne. Peťo a Sofia tam už neležali. Hmm, začínal som mať zlého tušáka.
„Že si to ty Miro! Kúpila som ročník dvetisíc.“
„Zlaté dievča.“ Podotkol som a kľakol si k nízkemu stolíku.
Teraz to bude útok na chuťové poháriky. Ah, poháre! Zabúdaš Miro. Zdvihol som sa a bez slova priniesol šesť ďalších pohárov zo stopkou. No fakt? Kto to bude umývať? Kika vytiahla víno a každému naliala.
„Konečne! Už som si myslel, že dneska ostávam na vodke coop. jednota.“ Zagánil som. Všetci okrem mňa a Kiki to do seba len naliali. Nevedia piť víno. Musíte si ho aspoň päť sekúnd podržať na jazyku. Víno nieje na opíjanie. Naopak, má vám vyčistiť myseľ. Preto ho treba piť pomaly a vo veľmi malých dávkach. Tomu samozrejme odporujú štyri prázdne poháre laikov, ktoré sa mi predkladajú pod nos. Robím výčap, alebo čo? Dokelu! Takto stiahneme to víno za pol hodinu!
„Dobre, toto je posledná, potom si dáme pauzu, jasné?“
Tie ksichty neznášam, akoby sa nemohli ožrať z niečoho, čo nestojí päť stoviek. Podarilo sa mi ich rozohnať. Teda, šli si zafajčiť. Začal som byť hladný. Do kuchyne som moc nechcel vstupovať, ale čo už. Prehľadám chladničku. Syr? Jasné, je plesnivý. Pohľad vrhnem na dvere do mojej izby. Ježiši! Oni sú isto už na mojej posteli. Radšej som si teda sadol pred telku. Možno ma to upokojí. Nejaká jachta sa tam rútila oproti mestu. Hmm, tak nejako sa cítim. Akoby ma onedlho malo niečo prevalcovať. V krku ešte cítim ten hnusný cigaretový dym. Ble, ako môže niekto fajčiť? Uznávam, je to nesmierna frajerina, keď si neustále musíte do úst vkladať papierovú tyčinku s pálivým koncom. Niekto zaklopal na dvere. Asi sa zabuchli. Išiel som teda otvoriť. Lívia. Viem o nej, že si nedáva viac ako dve cigarety denne. To je u mňa mimochodom veľké plus. Nechcem jej to však povedať, isto by sa o tom komplimente porozprávala so Sofiou a zistila by, že je to vlastne urážka. Obišla ma a otvorila si dvere do kuchyne. Vrátila sa s fľaškou coop. vodky.
„Máš tu miesto?“
Pozrel som na ňu. To dievča mi pripadalo celkom pekné. Avšak, vedel som, aká je vo vnútri. Všade len pobehuje za Sofiou akoby bola o ňu priviazaná. Uhol som trochu z gauča, nech si prisadne. Mne je to jedno, ak tu bude trápne ticho. Žiadne náznaky priateľstva sa ani nebudem snažiť začínať. Nechcem takú kamošku.
„Naliať aj tebe?“
Ó, aká prítulná.
„Nie ďakujem, šetrím sa na víno.“
Mykla plecom a sadla si vedľa mňa. V telke už tá loď prebúrala polku prístavu.
„Prečo nefajčíš? Neverím, že ti to nechutí.“
Ozvala sa zrazu. To by som nečakal, fakt sa tak nudí, že ma oslovila?
„Asi si to už počula, strýko mi zomrel na rakovinu pľúc.“
Možno sa mi to zazdalo, ale vyzerala, akoby ju to zaujalo.
„Nie, nepočula som o tom. Preto si prestal?“
Prikývol som, nejako sme sa rozkecali, „ale vraj, že aj ty si dávaš len dve na deň.“
„Snažím sa prestať. Ale som slabá osobnosť.“
Trpký úsmev zakryl pohár s vodkou. Ohnivá voda. Kto vie, prečo to do seba tak leje. Trápi ju niečo?
Na medziposchodí si medzitým Kaťa odklepla z cigarety na dlážku.
„Tak ako ty a Lenka?“
Tomáš si odpľul, „dnes to meno už nechcem počuť.“
„Nevyšlo vám to?“ Opýtala sa Janka.
„Vraj niesom romantická duša a ona je. Išla za tým buzíkom Danom.“
„Ten z Gympla? Toho poznám, je to debil.“ Utešovala ho Janka.
„Medzi debilom a buzíkom je rozdiel. Moja, debil je inak pako, buzík nosí ružové košele a géluje si vlasy dozadu.“
„Si nejaká múdra Kika.“
Dievča sa usmialo a vyfúklo dym z vysunutej spodnej pery.
„Miro?“
To dievča je nejaké ukecané, teda, vzhľadom k tomu, že sa rozpráva so mnou. Pred seba som si položil slané tyčinky. Vyhrabal som ich niekde vzadu v bare. Som stále hladný. Myslel som si, že tu bude tichá domácnosť. No ona tu započala diskusiu.
„No?“
Tváril som sa, že sa sústredím hlavne na telku. Teraz všade pobehovali ľudia po palube tej lode a nejaký maniak tam po nich strieľal.
„Prečo ma nemáš rád?“
Doboha! To čo je toto? To decko sa zbláznilo? Otočil som sa na ňu, stiahla už asi tretinu fľaše. S takým promile v krvi sa budí v človeku “filozof“. Nemusím ju brať vážne, ale radšej jej odpoviem, lebo si začne domýšľať.
„Akože ťa nemám rád?“
„Vôbec sa mi nezdravíš.“
Už to začína, Miro! Sústreď sa, treba si pripraviť argumenty a veľkú dávku trpezlivosti.
„A vždy, keď sa na teba pozriem, uhneš pohľadom. Ani si si so mnou teraz neštrngol.“
Ako keby to niečo znamenalo. Veď všetci už len čakali, kedy to do seba hodia.
„Lívia, prepáč, že ti to poviem takto na rovinu, ale ja mám pocit, že Sofia proti mne niečo má. Si asi jej veľká kamarátka, teda, aspoň tak mi to pripadá. A všade chodíte spolu, mal som pocit, že všetky nevraživé pohľady, ktoré na mňa hádže Sofia, mi ty zdvojnásobuješ.“
Čakám. To dievča pozorne počúvalo s otvorenými ústami. Vyzerala pri tom dosť priblblo, ale hlavne, že rozmýšľala. Stále čakám, vyzerá to tak, že na mňa vybľakne. Jasné, jej naj kamoška proti mne nič nemá a som paranoický debil...
„Máš pravdu!“ Prikyvovala.
Čo?! To nieje možné, priznáva to? Asi mi bude musieť zopakovať, čo povedala.
„Miro, máš pravdu, Sofia ťa nemá veľmi v láske. Nikdy mi nespomínala prečo. Ale vo mne sa mýliš. Mám ťa celkom rada.“
Uh oh! Čože to počujem? Žeby som spal? Jasné! Lívia tu isto prišla s tou fľašou a ponúkla ma, zo slušnosti. A tu ten sen asi začína, ja a odmietol som alkohol? Hmm, odvtedy snívam, že? Radšej sa uštipnem.
„Prečo sa štípeš po lícach?“
Do riti. Ja som to cítil, ešte aj Lívia si to všimla. Takže to nieje sen. Ona mi fakt povedala, že ma má rada.
„Ale, trochu sa mi zahmlilo pred očami.“
Hehe, vždy som vedel vymýšľať výhovorky. Prisunula sa bližšie, pred nos mi strčila svoj pohár, nalieva si až po okraj, až sa divím, že ma neoliala.
„Daj si. Upokojí ťa to.“
„Ale prečo on?“
Vykríkol Tomáš a chytil sa za hlavu.
„Veď ti to povedala, je väčší romantik! Čo si to za chlapa, že sa nevieš zmieriť z rozchodom? Môžeš mať tisíce ďalších.“
„Jana! Čo to trepeš, ten chalan konečne pochopil, že ju mal rád aj inak ako v posteli! A ty tu doňho začneš hustiť, že si má nájsť novú?!“
„Dajte mi pokoj! Obidve ste zhúlené!“ Osopil sa chlapec.
„Vidíš čo si porobila! Ježiš, Kika ty si krava.“
Jana zahodila dofajčenú cigaretu a podišla k Tomášovi.
„Zavolaj jej, povedz, že si celkom rád. Pretože si jej chcel dať kopačky už pred mesiacom.“ „Čo?“
Tomáš nasadil tupý výraz.
„Spávaš s inou.“
„Čo?“
Aj Kika nasadila tupý výraz. Kaťa bola mimo, zaujímala ju len špička cigarety, na ktorú práve škúlila. Pripadala jej asi zábavná, pretože sa hrozne usmievala.
„Bože, nechápete? Nech jej napíše, že ju už dávno nemiluje. Ona sa urazí a dostane čo jej patrí.“
„Ale ona nieje na vine! To ten buzerant!“
„Niééé! Nie on! Ona. Vždy sme na vine my. Som žena, tak viem ne?“
Kaťa sa rozchichotala. Len tak, z ničoho nič. Všetci na ňu pozerali, no nechápali.
Koľký to bol pohárik? Musel byť aspoň osemdesiaty. Lebo to čo robím, by som normálne isto nerobil. Jedine pod vplyvom alkoholu. Lívia má balzám na pery s jahodovou príchuťou. Hmm, na jahody som alergický. Ale to mi je teraz asi jedno. Ústa mám tak trochu zamestnané, dosť nečakané. Ale tak, ona začala, ja sa nebudem brániť, ešte by som si ju odmietnutím pohneval. Hehe, keby toto videla Sofia, asi by vyskočila z okna. Jej naj kamoška sa bozkáva s jej najväčším nepriateľom. Škodoradosť, najlepšia radosť.
Vo vedľajšej izbe upokojovala Sofia svojho priateľa.
„Koľko to už vieš?“
„Mesiac.“
„Boha! A to si mi nevedela povedať skôr?“
Dievčaťu sa z očí vyvalili slzy. Neodpovedala, tak sa chytil iniciatívy Peťo:
„Mám kamaráta v nemocnici. Pri troche šťastia sa mi to podarí vybaviť tak, aby to vaši nezistili.“
„Čo?“
„Ako čo? Potrat!“
„Povedala som, že chcem ísť na potrat?“
„Čo doboha?“
„Prečo rozhoduješ za mňa?“
„Chceš si to vari nechať?“
„Nie!“
Vykríkla a hodila sa na posteľ. Začala nekontrolovateľne plakať.
„Čo plačeš? Mi odpovedz nie? Nech mu rovno idem zavolať.“
Vyťahoval si mobil.
Kaťa sa najprv len smiala, ale potom to nejako nekontrolovateľne prešlo do kašľa. Nakoniec sa nemohla nadýchnuť a padla na kolená. Všetci zašliapli cigarety a ratovali ju.
„Čo jej doboha je?“ Vystrašené sa pýtala Kika.
„Nemá náhodou nejakú chorobu?“
„Sa mi zdá, že sa onedlho zadusí, dokelu však jej dajte dakto umelé dýchanie nie!“
Tomáš zhlboka nasal vzduch, teda, vlastne cigaretový dym s prímesou kyslíka. S nadutými lícami sa nahol nad Kaťu a nahradil jej pľúca. V tom Kaťa otvorila oči a objala chlapca. Jana vytiahla svoj mobil a urobila fotku. Všetky sa začali smiať. Tomáš sa postavil a nenávistne na nich pozeral. Bolo ticho, na Jana rýchlo prebehla palcom po tlačidlách.
„Už som to poslala Lenke.“
„Čo! Vy ste totálne ožraté?“
Kika premohla smiech a odpovedala mu:
„Áno, ale zachránili sme ti česť. Teraz Lenka uvidí, že bola len ďalšia v zozname.“
„No čo?“ Spýtal sa nervózne Peťo.
Sofia stále plakala. Chytil ju za ramená a zdvihol ju. Oprela sa o stenu a pritiahla si nohy k bruchu.
„Sofia, ak si to necháš tak nečakaj, že s tebou ostanem, jasné!“
Kričal na ňu. Dostala priam hysterický záchvat. Celá sa triasla.
„Chceš si to nechať alebo nie?!“
„Nekrič na mňa!“
Vydala zo seba. Takmer ju udrel, ale ovládol sa. Radšej tresol dverami.
Dokelu, niekto sa blíži! Dokelu??? Aké dokelu? Mne je to jedno. Ak je to Peťo, nič ho do toho nieje. Ak je to Sofia tak si vychutnám ten rozčúlený pohľad. Bože, dúfam, že si Lívia nevšimla môj chvíľkový úsmev. Ale má zavreté oči. Hmm, vraví sa, že ľudia, čo pri bozkávaní zatvárajú oči majú veľkú fantáziu. Ja ju asi nemám alebo čo. Ihneď som spoznal Peťa. Teda, jedine že by za tú polhodinu Sofia posilovala. Pretože osoba čo vbehla do obývačky má ramená ako vyhadzovač v nočných kluboch. Čo? On si nás asi ani nevšimol? Len preletel okolo a niečo vyťukával do mobilu. To je slepý či čo? Alebo splývame s prostredím? No jasné, veď ja som si ho so Sofiou prv tiež nevšimol. Ale však, musel si nás všimnúť nie? Dokelu, len keby som nebol otočený smerom k oknu. Teraz mám dvere za chrbtom. Rýchlo som objal Líviu a pretočil sa. Fajn, ale nikto v tých dverách nestojí. On si nás nevšimol! Brďo, asi mu dám číslo na očného. Ale? Do... čo to? Sa mi to zdá alebo čo? Sofia. Z mojej izby sa šíri slabé kvílenie. Akoby plač. Na posteli vidím len jej nalakované nechty. Čo sa dokelu stalo? Ozaj plače?
„Dosť.“
Odťahujem Líviu. Má nervózny pohľad.
„Zdá sa mi, že sa niečo stalo. Choď sa pozrieť za Sofiou.“
„Kašlem na Sofiu! Nemá ťa rada, tak prečo sa o ňu zaujímaš.“
Snažila sa ma znova pobozkať. Pokladám jej ruku na ústa.
„Mám tam ísť ja?“
Naklonila hlavu a rovné vlasy jej spadli na plece.
„Čo to do teba vliezlo?“
Vstala a so zachmúreným výrazom išla do mojej izby.
Aj ja som sa postavil. Nejdem sa snažiť počúvať, čo si Lívia so Sofiou šepkajú. Vypínam telku. Idem sa pozrieť za Peťom.
„Čo je?“ Pýta sa podráždene.
Čo je? Nič, len si okolo mňa prešiel a vôbec si si nevšimol, že bola okolo mňa ovinutá najlepšia kamoška tvojej frajerky.
„Stalo sa niečo? Zdá sa mi, že si nejaký roztržitý.“
Chytil sa za hlavu. Hmm, mení sa mi nálada.
„No tak, Peťo! Čo sa do riti stalo?“
„Čo sa stalo? Sofia je tehotná!“
E? Tehotná? Do kelu, Miro, prečo si taký zlý? Mal by si ju chudinku ľutovať, ale ty sa usmievaš. Dobre, dobre. Prikry si ústa dlaňou. Netreba, aby si sa vyškieral na Peťa. Ale...hehe! Bože, ja som zlý.
„Volal som kamarátovi, vybaví jej potrat bez papierovačiek. Nebude to lacné.“
„To ti vadí?“
„Nie, jasné že nie. Ale. Je koniec.“
Pokrútil hlavou. Čo? On to s ňou skončil, preboha, žeby sa mi ozaj tá nálada zlepšila? „Povedali ste si zbohom?“
„Ešte len povieme. Nechcem s tou kravou nič mať, nie to ešte decko doboha!“
Miro! Nesmej sa, kurnik, nesmej sa! Musíš rýchlo niečo povedať:
„Peťo, poď na pohárik. Pomôže ti to.“
Prikývol a bez slova šiel za mnou.
„Choďte niekam! Ste zhúlené jak Bob Marley pred koncertom!“
Ozval sa Tomášov hlas zo schodov. Čo mu zase spravili? Spýtam sa ho to v byte. Otvoril som dvere na schodisko.
„Tomáš, nejdeš na pohárik?“
„Idem!“
Zahlásil a vybehol ku mne. Vošli sme do bytu. Lívia so Sofiou sa práve obúvali do zimných čižiem.
„Idete fajčiť?“ Opýtal som sa.
Otázku som mieril hlavne na Líviu, samozrejme, iba ona odpovedala:
„Nie, už pôjdeme. Tak sa majte.“
Obaja chalani sa s nimi ani nerozlúčili. Vlastne, so Sofiou som sa nerozlúčil ani ja. Lívia ma objala a pobozkala na líce.
Pošepla mi ešte, „zavolám ti.“
A zmizla za výťahovými dverami. Sofia si to ani nevšimla, v tom čase bola niekde pri výťahoch.
S chalanmi sme si sadli k telke, priniesol som víno a zvyšok coop. vodky. Isto nebudem umývať ďalšie poháre. Priniesol som teda tri náhodne vybraté z drezu.
„Čo si dáte?“
„To silnejšie.“
Znela Peťova odpoveď.
„Tiež silnejšie.“
Odpovedal Tomáš. Hmm, tak víno ostane na mňa? Ó bože, keby si mi povedal, že dnes bude taký super deň, tak na teba dnes ani raz nezahreším. Odpil som si, podržal v ústach päť sekúnd a lahodne prehltol. Tak sa má piť víno. Povedal som si a hodil pohľad na chalanov. Čumeli na mňa, v rukách prázdne poháre, na tvári smädný pohľad.
„Viete čo? Nečakajte na mňa s tou vodkou, ja si vezmem víno.“
Povedal som im. Onedlho všetci odídu a ja tu ostanem sám. Na stole bude fľaša vína. Na perách mi ostane chuť jahôd. Na schodoch hustý dym z cigariet. V dreze plno neumytých pohárov. Na mojom vankúši Sofiine slzy a v mojej pamäti spomienka na túto peknú párty...
napísanísané:: 8.1.2006
prečítalo:: 1071 ludí