O nezmaroch
autor:: Adri Halas
rubrika:: poviedky
O nezmaroch
Raz mi jeden známy zahlásil, že je nezmar.
Inšpirovalo ma to.
Na druhý deň som si sadla za počítač a naťukala pár fráz o ľuďoch z rodu nezmarov do školského časopisu.
Článok ako ušitý pre vysokoškolskú elitu žiakov.
No stalo sa niečo, čo nik nepredpokladal.
Dokonca ani ja.
Všetci, čo si to prečítali, sa začali meniť.
Navzájom si podkopávali nohy, odrezávali prsty, vytrhávali vlasy, sekali si na kúsky vlastné myšlienky.
Zakaždým im narástli nové.
Dostali sa do extrému.
Nezdravého exktrému.
Vedeli, že to najťažšie obdobie, kedy nezmarmi neboli, už majú za sebou a teraz, keď ich už nič nedokáže zničiť, vchádzali stále viac a viac do bizardností vlastných názorov.
Nestačilo im, že po odseknutí ruky jednej im narástla jedna nová – nie, chceli dve.
A nestačilo im, že rozsekali vlastnú myšlienku na márne a nezmyselné kusy bez zmyslu – nie, chceli sekať aj do myšlienok iných.
Ich životy naberali na obrátkach.
Lietali z miesta na miesto a neustále vyhľadávali adrenalínové zážitky.
Klamali a podvádzali sa nielen medzi sebou navzájom, ale klamali a podvádzali aj samých seba.
Nevedeli rozoznať, čo je správne a čo nie.
Mali všetko a nestačilo im to.
Naháňali sa za niečím, čo by ich už konečne uspokojilo.
Bezúspešne.
Stály smäd po neexistujúcom ich duševne zabíjal a menil na mutantov.
A keďže boli nezničiteľní, mohli len priamo zomrieť.
A zomierali.
Veľmi mladí a nečakane.
Často ani len nestíhli povedať ZBOHOM vlastnému egu.
Tak na to som sa už dlhšie dívať nemohla.
Vzala som do rúk nožnice, vystrihla článok o nezmaroch zo všetkých výtlačkov časopisu a spálila ich v odpadkovom koši pred školou.
Stúpajúci dym a poletujúci popol vchádzal postihnutým do myslí a menil ich na obyčajných ľudí z mäsa a kostí.
... na zraniteľné, no z vlastných chýb sa učiace bytosti.
Pozn. autora: Niekedy aj náhodná amputácia ruky v minulosti zabráni spáchať neodpustiteľnú vraždu v budúcnosti.
Niekedy je ľudská zraniteľnosť tou najsilnejšou zbraňou a oporou zároveň...
Netreba ju hneď označiť nálepkou "slabošstvo" a odhodiť :-)
Raz mi jeden známy zahlásil, že je nezmar.
Inšpirovalo ma to.
Na druhý deň som si sadla za počítač a naťukala pár fráz o ľuďoch z rodu nezmarov do školského časopisu.
Článok ako ušitý pre vysokoškolskú elitu žiakov.
No stalo sa niečo, čo nik nepredpokladal.
Dokonca ani ja.
Všetci, čo si to prečítali, sa začali meniť.
Navzájom si podkopávali nohy, odrezávali prsty, vytrhávali vlasy, sekali si na kúsky vlastné myšlienky.
Zakaždým im narástli nové.
Dostali sa do extrému.
Nezdravého exktrému.
Vedeli, že to najťažšie obdobie, kedy nezmarmi neboli, už majú za sebou a teraz, keď ich už nič nedokáže zničiť, vchádzali stále viac a viac do bizardností vlastných názorov.
Nestačilo im, že po odseknutí ruky jednej im narástla jedna nová – nie, chceli dve.
A nestačilo im, že rozsekali vlastnú myšlienku na márne a nezmyselné kusy bez zmyslu – nie, chceli sekať aj do myšlienok iných.
Ich životy naberali na obrátkach.
Lietali z miesta na miesto a neustále vyhľadávali adrenalínové zážitky.
Klamali a podvádzali sa nielen medzi sebou navzájom, ale klamali a podvádzali aj samých seba.
Nevedeli rozoznať, čo je správne a čo nie.
Mali všetko a nestačilo im to.
Naháňali sa za niečím, čo by ich už konečne uspokojilo.
Bezúspešne.
Stály smäd po neexistujúcom ich duševne zabíjal a menil na mutantov.
A keďže boli nezničiteľní, mohli len priamo zomrieť.
A zomierali.
Veľmi mladí a nečakane.
Často ani len nestíhli povedať ZBOHOM vlastnému egu.
Tak na to som sa už dlhšie dívať nemohla.
Vzala som do rúk nožnice, vystrihla článok o nezmaroch zo všetkých výtlačkov časopisu a spálila ich v odpadkovom koši pred školou.
Stúpajúci dym a poletujúci popol vchádzal postihnutým do myslí a menil ich na obyčajných ľudí z mäsa a kostí.
... na zraniteľné, no z vlastných chýb sa učiace bytosti.
Pozn. autora: Niekedy aj náhodná amputácia ruky v minulosti zabráni spáchať neodpustiteľnú vraždu v budúcnosti.
Niekedy je ľudská zraniteľnosť tou najsilnejšou zbraňou a oporou zároveň...
Netreba ju hneď označiť nálepkou "slabošstvo" a odhodiť :-)
napísanísané:: 3.1.2006
prečítalo:: 1009 ludí