k6.sk - literárny server

Dokonalosť tónov hudby sa vylučuje s mojimi myšlienkami o ničom. Úzkosť zvieraná niekde v predlaktí. Po prežití víkendu koncentrovanej lásky a šťastia mám väčšiu chuť rozmýšľať o smútku, bolestí. Takej strašnej bolesti, že si ju nikto z nás nikdy neuvedomí. Tú najväčšiu bolesť si tí ktorí ju neprežívajú nemôžu predstaviť, a tí čo ju denne jedia s džemom ráno, tak o tom nevedia. Je pod nami v paneláku, vo vedľajšom dome. Reálnosť bolesti je mizivá. Nieje na to meter ani váha. Bolesť sa dá vylúčiť. Nemusí byť v našom živote. Nemusíme ju pozvať. No napriek tomu sa nám usadí pred dvere. Čaká kedy vyjdeme von. Zhltne nás, ako my ju dobrovoľne konzumujeme s džemom. Jednoducho je tu za každej okolnosti. Šumiace stromy, deti rozmýšľajúce nad farbami, láska dvoch ľudí, priateľstvo. Záblesky letného svetla, kvapky mora na pere, páliaci chodník a bosé nohy po ňom rýchlo utekajúce. Máme to. Máme aj rozvedené rodiny, zničené rodiny, žiadne rodiny. Máme aj priateľov. Krásnych ľudí. Vidím aj neexistujúcich ľudí. Akýsi fungujúci genetický zhluk informácií ktorý je ako špongia nešťastia spoločnosti. A bolesť len kvapká a kvapká. Ľudia zatvárajú oči. Majú svoj svet a svoje problémy. Zodpovednosť nulová. Netýkajúca. Klapky na očiach. Kreatívny Výhovorkovci. Pritom tak oni sami zúfalo kričia aby si ich niekto iný všimol. Úplne nezištný človek bez nálepky priateľ. Nech má pocit, že priatelia niesu len tí ktorých stretáva každý deň. Že priateľov má všade. V električke, na úrade, u lekára. Sami to chceme a sami nič neposkytujeme. Nezaželáme niekomu dobrý deň, neusmejeme sa. Zúfalo to potrebujeme. O bolesť sa nemôžeme podeliť. O lásku a pochopenie áno.