k6.sk - literárny server

...Tvoja basen vo mne spustila opat mnoho asociacii...dumanie nad tym, ci mas v druhom slove, druheho riadku hrubicu /;-)/, cez spomienky na interpreta (jaro filip), ktoreho som rano pocuval v autobuse c.69, cestou do prace, az po uvedomenie si toho, ze varena cokolada, ktoru prave pijem je asi najlepsia, aku som kedy pil...
a potom nieco nevidane...
moj spolubyvajuci ma pusteny live koncert skupiny kabat a ja vnimam to, ze tuto kapelu som nikdy predtym nepocul, pretoze som ju nevnimal - neregistroval...
a som velmi prekvapeny...neviem, nie je to moj styl (posledne dni visim na x&y albume od skupiny coldplay), ale je v tom harmonia a vyvazenost, ktoru vsetci tak nahlivo a bezhlavo hladame...a nenachadzame, pretoze vtieravost a zapach nabozenstviev, -logii a -izmov nam nadobro zatemnuje mozog...
a media...?
medialne hry...?
telenovely a
coraz popularnejsie reality shows...?

a potom...?

/-pardon, tak ideme po Slovensky-/
návrat k biblií, koránu...védam...?

spolubývajúci spia a v ušiach mi znie posledná skladba od kabátu, ktorú znesiem...

...tam stál,
já pozval ho dál...
/je v nej veľa múdrosti/

a máme tu Beethovena
(začínam s "triple concerto in c major")
a to, čo teraz prežívam nedokážem opísať slovami...

ticho je jediná skutočná hudba.
a ľudia sa jeho krásu snažia bezcieľne opísať komponovaním hudby...
a najbližie bol L.V.Beethoven...
ten sa ticha takmer dotkol...

odporúčam každému - buďte osamote
a pustite si do uší práve toto triple concerto od Ludwiga...
poriadne nahlas, samozrejme.
ak by boh existoval
(podľa mňa len v ľudských mysliach smie),
táto skladba by bola jeho portfoliom...

zatvorte oči,
prechádzame na
mesačnú sonátu...
po chvíli počiatočnej zmetenosti
sa odoberám do obývacej miestnosti
mojej duše,
vystlanej melanchóliou
(môj priateľ Abel Estachortes melanchóliu definuje ako krásne smútenie, s čím súhlasím)...
ozaj,
viete, že táto skladba bola napísaná na hrade v Čechách...?

...bagatelle...
naopak veľmi veselá skladba,
ktorá opäť v správnu chvíľu
dáva mi pocítiť,
že život je predsa len krásny...
a prebudí (po zimnom spánku) vieru v to,
že už nikdy nebudem premýšľať nad tým,
že si siahnem na život,
že budem prehĺtať množstvá rohypnolu
s nádejou, že na mňa čaká most
(ten však príde len vtedy, ak je človek pripravený),
a popritom nevedieť to,
čo som zistil po takmer troch rokoch,
že rohypnol je de facto zbytočný,
oveľa účinnejší je prostý paralen
(čím samozrejme nechcem dávať typy).

Beethoven zomrel,
zastihlo ma ticho v plnej paráde
a strnulá noha, od polpása, po big toe...

je čas posunúť sa ďalej,
prišiel čas Vás opustiť
a zanechať Vás samotných...
pripadám si ako Jonathan Livingstone,
keď sa lúčil s najobľubenejším zo svojich žiakov,
alebo Platón so svojou Láskou,
na okraji Platónovho citu...
aké nádherné je chápať;
a milovať platonicky...

posledné noci sa mi sníva strašný sen
(tentokrát sen cháp ako nepríjemnú skutočnosť).
zrazu sa strhnem zo snenia,
rýchlo sa premiestnim do polohy sed a pravou rukou chytím ľavú za nehybné prsty,
odtiahnem ju do tridsaťstupňového uhla
smerom od tela
a s hrôzou v duši a očiach
ju voľným tokom fyzikálnych zákonov
pustím do svojej najprirodzenejšej polohy.
strach.
neopísateľný strach,
more myšlienok...
na Teba, na Teba...Vás.

a po prvotnom páde nádejí,
bitka sa začína obracať,
pretože sa vracia logika...
bez logiky
by bola duša pseudovzácna...

(23:49h. Londýn)