Ocelovo sivé mraky

autor:: Dharma

rubrika:: poezia

Oceľovo sivé mraky
tiahnú ako stádo oviec oblohou
verne odrážajúc rozpoloženie mojej mysle
mojej duše.
To oceľové nebo,
také nepreniknuteľné
ako tvoj pohľad.
Vtedy,
pamätáš?
Aj vtedy svietil chorý mesiac
a odrážal sa ti v zreničkách,
nepreniknuteľný,
spomínaš?
Na chorý mesiac
a slzy v mojich hviezdach,
áno pamätám,
tak si onehdy v jednu inú noc
nazval moje oči.
Hovoril si,
sú ako studničky plné hviezd
a potom,
potom ti jedného dňa
sadla do očí oceľová obloha
a zreničky
tie láskavé,
tie nežné,
tie úprimné
nahradil chorý mesiac.
Aj dnes, hoci je to dávno už,
pozerá na mňa,
ten chorý mesiac,
rovnako ako v tú noc ty.
Hviezdy mi zapadli vyblednutým ránom,
nikdy potom som už nevidela,
ani teba,
ani tvoje dva choré mesiace miesto zreníc.

napísanísané:: 12.11.2005

prečítalo:: 706 ludí