k6.sk - literárny server

„Za par supov“

Zas som raz o jeden impozantny zazitok bohatsia . Nebola to financna nudza, co ma k tomuto napadu doviedla. Viac menej to bolo zvedave steklenie v zaludku, kusok exibicionizmu ale hlavne to, ze moj napad bol uplne nad ramec akejkolvek hanblivosti.
Slovami sa da tazko opisat, ake pocity mnou prudili. Na zaciatku to bol ten naivny detsky ostych, ked sa na kupalisku uz hanbis za svoje male detske prsicka .
Citila som, ako sa po mne gulali cudzie muzske pohlady, ako sa nenapadne vtierali do miest, kde to bolo to viac ako odvazne.
Par skumavych oci detailne zameriavalo kazdu liniu mojho naheho tela. Len ziadny strach,
vravela som si. Ved nejde o nic, iba o chvilku skryteho vzrusenia. Snazila som sa sustredit na jeden bod, na malu dierku v stene. Tak dlho, kym sa vsetko premenilo na jednu ciernu rozmazanu machulu.
Nemohla som sa uvolnit, uz davno som necitila tolko energie koncetrovanej smerom k mojej osobe. Lezala som tam ako jeden nasponovany krc. Bojovala som svoj pre ostatnych neviditelny boj. Zatvorila som oci, zhlboka sa nadychla, zadrzala dych. Na par sekund. Razne vydychla, Pozerala som do tmy, nemysliac na nic. Napatie sa pomaly vyparovalo. Uvolnil sa ventil. Do tela sa mi zacal vkradat pocit, ze sa vznasam. Prijimala som zahadnu silu, ktora ma tahala do vysky nad drevenu dlazku, na ktorej som lezala. Na hrudi sa mi triaslo male zrniecko vzrusenia. Klicilo, rastlo.
S kazdym novym nadychom som bola silnejsia, moj ostych sa stal zbranou. Bola som vystavena na predaj, ako exemplar za “par supov”.
Lezala som naha uprostred velkej bielej miestnosti, pohodena na holej dlazke. Aky to bol zvlastny pocit, bez nejakej sance, ze sa mozem skryt v dave, bez oblecenia, odeta iba v nahej kozi. V priestore vladlo strohe ticho. Kazdy sa sustredil iba na to podstatne. Linie, krivky, detail. Na konci musela vzniknut dokonala kopia mojho tela. Alebo mojho ja?
Lezala som v nejakej smiesnej pozicii. Uzavreta v kruhu sediacich bielych plastov. Sumerne s mojimi ocami spocivalo par parov topanok. Spinavych roztrhanych rifli, obchodenych podpädkov. Sem tam som vzhiadla hore a nakratko zazoomovala niekomu do oci. Snazila som sa vycitat, co sa skryva za tymto sustredenym pohladom. Niektori kreslili cisto mechanicky, bola som iba objekt na jednu hodinu, kus materialneho mäsa, co za chvilu vstane, zoberie si par minci a odide. Ale podaktori na mna posobili uplne inak. Ich pohyby ceruzkou boli tak precizne a pomale. Pri urcitych partiach az velmi detailne a jemne. Pre takychto maliarov by som stala modelom dlhsie. Mam pocit, ze ten objekt, co vznikne na ich papieri, dycha. Vonia po mandarinkach. Pritahuje zraky nadsenych obdivovatelov. Lebo ta kresba nie su iba linie a vydreta technika. Ten cerstvo namalovany akt nadobuda plasticky rozmer a pri pohlade na nho sa kazdy citi byt nahy, pozorovany.
Ide iba o jeden pohlad, co sa niekto pozrie na tuto kresbu. Ale v tebe zanecha DOJEM. Dojem, na ktory si budes pamätat este dlhsiu dobu. Budes dychat vonu linii toho naheho zenskeho tela. Jeho chut sa ti bude rozplyvat na jazyku, az kym nezmizne. Si ako zbesneny, strateny v nekonecnych krivkach. Zalezi iba na Tebe, ako dlho si to budes vychutnavat. Buon apettit!