Výplach duše

autor:: David

rubrika:: rozpravky

Vyhostený zo zámku snov som so sklonenou hlavou pomaly šiel nikam. Keď človek skloní svoju hlavu, zbadá zrazu veci predtým nevidené a prichádza na to, že so zrakom v oblakoch mu po dlhý čas unikala tá podstatná časť tohto sveta.

Počúvajúc klopotanie hustého dažďa kropiaceho chodník a pozorujúc so skloneným zrakom všade navôkol defilujúce zmáčané topánky okoloidúcich, upútali môj zrak na zemi ležiace pšeničné zrnká. Tiché, stratené, odovzdané všetkému dianiu prebiehajúcemu okolo, opustené... Zdvihol som ich, a prezerajúc si ich na dlani, ktorá sa mi zrazu zdala byť odporne chadná, ako keby ani nepatrila mne, zahľadel som sa do ich zahmlených očí. Zo začiatku sa v nich zračila úzkosť a pocit bezvýchodiskovosti. Potom sa na mňa zahľadeli kriticky, až vyčítavo a škodoradostne sa zaškerili nad mojou zlomenou aureolou. Potom potknúc sa o fin-de-siecle a zrejme zasiahnuté svetabôlom, pohrúžili sa opäť do seba a začali sa zamýšľať nad svojimi životmi. Prázdno. Z pórov im vyhŕkli slzy. Plakali. Plakali dlho, a ja som nemo na ne zízajúc nachádzal útechu a radosť v ich slzách. Necítil som sa previnile. Sladké slzy nevinného neznámeho na mňa odjakživa pôsobili očistne... Oddal som sa tomu pocitu. Čas stratil svoj význam a ja som sa uvelebil do nekonečného čara toho podomanivého momentu, zdanlivo krátkeho, no svojou intenzitou tak silného, že neskonale prenikavou vôňou ktorou oplýval by dokázal presýtiť tisíce životov. Uvedomil som si, že práve ja som ten šťastný, ktorému je dopriate opájať sa týmto výnimočným pocitom. Čím som si to zaslúžil? Prečo práve ja? Nezaslúžil. Bol to dar. A možno práve preto som sa cítil tak šťastný.

Pozrel som sa na nebo, a až vtedy som si všimol že na krajinu už padla noc. Obloha bola posiata tisíckami hviezd, a ja som cítil, že nebo je tak blízko. A v blízkosti neba sa stelesňovala blízkosť Boha. Nekonečná nádej dopriata každému, kto uverí; pevná opora pre každého, kto sa dokáže pokoriť a životodarná láska pre tých, ktorí dokážu otvoriť svoju dušu a dopriať aj svojmu srdcu zhliadnuť nádhernú matnú žiaru hviezd. Po lícach mi začali stekať slzy. Slzy vďaky za odpustenie a pochopenie. Pomaly sa plazili po lícach, prebehli cez pery a po odraze od konca brady dopadali na zrnká jačmeňa ležiace v mojej dlani. Oblizol som si pery zmáčané slzami. Boli sladké. A tak som vstal a s klíčkami v pevne zovretej ruke som vykročil do temnoty odovzdaný všetkému tomu neviditeľnému ruchu navôkol. Na mieste, ktoré som vtedy opustil dodnes ležia dve zhrdzavené polovice infernálnej aureoly napustenej egoizmom ako nemí svedkovia stavu, keď človek seba samého povýši v božstvo, a následného vykúpenia v podobe síce bolestného, no neuveriteľne dôkladného výplachu duše.

napísanísané:: 15.6.2004

prečítalo:: 1411 ludí