Oklamaná smrť
autor:: Adri Halas
rubrika:: poviedky
Oklamaná smrť
Zaliatá slnkom som sa lúhovala na snehu už dobrých pár hodín.
„Myslím, že už som ich nachytala dostatok.“, pomyslela som si nádejne a postavila sa na odchod.
Doma som sa postavila pred zrkadlo, vyzliekla sa do naha a začala sa prezerať.
Hľadala som každý náznak môjho vytrvalého úsilia, no nič som nenašla.
Pravítkom som odmerala poctivo každé znamienko.
Bezvýsledne.
Obliekla som sa a vybehla som opäť von do mrazivej zimy na slnko.
„Do kelu!“, hromžila som nahnevane a miešajúc si ľadový čaj v pohári od Nescafe som porovnávala zapísané centimetre mojich materských znamienok na papieri za posledných tridsaťdva dní.
„Ani jedno sa nezväčšilo. To je absurdné – všetka moja snaha vyšla navnivoč. Asi to nechám tak a skúsim niečo iné.“
Ležala som na metabolickej jednotke intenzívnej medicíny.
Dialýza trvala skoro tri hodiny.
„Je nám ľúto, slečna, ale výsledky vašich obličkových parametrov sa nejako viditeľne nezlepšili ani po tejto dialýze. Vaše telo funguje len zázrakom.“, zašomral staručký lekár pri mojej posteli.
Naprázdno som sa nadýchla a upadla som do milosrdného bezvedomia.
Matne som však ešte zachytila slovo, ktoré som už nikdy viac nepočula: „Resuscitujeme...“
Precitla som na teplo, ktoré sa šírilo mojím novým ja a pozrela sa na osobu sediacu predo mnou.
„Tak vitaj. Máš to úspešne za sebou.“
„Ale teraz som to nechcela. Mala som sa dobre – úspešná kariéra, dobrý manžel, dve malé deti.. Prečo práve teraz?“
„Trocha hlúpa otázka od ženy, ktorá chytala rakovinové bunky na slnku počas treskúceho januára, ležiac na snehu len v tenkej košeli. Čo si čakala? Že tvoje obličky si oblečú kabát?“, ironicky odpovedala neznáma v čiernom plášti a podala mi pohár s vodou.
„Lenže vtedy som chcela zomrieť.“, ohradila som sa, pijúc hltavo tekutinu bez chuti.
„Chcela si oklamať smrť a to sa nedá. Nevedela si spáchať samovraždu, lebo na to si nemala dostatok odvahy. A tak si skúšala iné možnosti... Nakoniec to vypálilo proti tebe – smrť ťa oklamala práve vo chvíli, keď si to najmenej chcela.“
Pohár mi vypadol z rúk a rozbil sa na tisícky malých kúskov.
Zaliatá slnkom som sa lúhovala na snehu už dobrých pár hodín.
„Myslím, že už som ich nachytala dostatok.“, pomyslela som si nádejne a postavila sa na odchod.
V tej chvíli kýchla prvá bunka pravej obličky a utrela si nos do zdravého tkaniva.
Zápal sa začal prebúdzať...
Zaliatá slnkom som sa lúhovala na snehu už dobrých pár hodín.
„Myslím, že už som ich nachytala dostatok.“, pomyslela som si nádejne a postavila sa na odchod.
Doma som sa postavila pred zrkadlo, vyzliekla sa do naha a začala sa prezerať.
Hľadala som každý náznak môjho vytrvalého úsilia, no nič som nenašla.
Pravítkom som odmerala poctivo každé znamienko.
Bezvýsledne.
Obliekla som sa a vybehla som opäť von do mrazivej zimy na slnko.
„Do kelu!“, hromžila som nahnevane a miešajúc si ľadový čaj v pohári od Nescafe som porovnávala zapísané centimetre mojich materských znamienok na papieri za posledných tridsaťdva dní.
„Ani jedno sa nezväčšilo. To je absurdné – všetka moja snaha vyšla navnivoč. Asi to nechám tak a skúsim niečo iné.“
Ležala som na metabolickej jednotke intenzívnej medicíny.
Dialýza trvala skoro tri hodiny.
„Je nám ľúto, slečna, ale výsledky vašich obličkových parametrov sa nejako viditeľne nezlepšili ani po tejto dialýze. Vaše telo funguje len zázrakom.“, zašomral staručký lekár pri mojej posteli.
Naprázdno som sa nadýchla a upadla som do milosrdného bezvedomia.
Matne som však ešte zachytila slovo, ktoré som už nikdy viac nepočula: „Resuscitujeme...“
Precitla som na teplo, ktoré sa šírilo mojím novým ja a pozrela sa na osobu sediacu predo mnou.
„Tak vitaj. Máš to úspešne za sebou.“
„Ale teraz som to nechcela. Mala som sa dobre – úspešná kariéra, dobrý manžel, dve malé deti.. Prečo práve teraz?“
„Trocha hlúpa otázka od ženy, ktorá chytala rakovinové bunky na slnku počas treskúceho januára, ležiac na snehu len v tenkej košeli. Čo si čakala? Že tvoje obličky si oblečú kabát?“, ironicky odpovedala neznáma v čiernom plášti a podala mi pohár s vodou.
„Lenže vtedy som chcela zomrieť.“, ohradila som sa, pijúc hltavo tekutinu bez chuti.
„Chcela si oklamať smrť a to sa nedá. Nevedela si spáchať samovraždu, lebo na to si nemala dostatok odvahy. A tak si skúšala iné možnosti... Nakoniec to vypálilo proti tebe – smrť ťa oklamala práve vo chvíli, keď si to najmenej chcela.“
Pohár mi vypadol z rúk a rozbil sa na tisícky malých kúskov.
Zaliatá slnkom som sa lúhovala na snehu už dobrých pár hodín.
„Myslím, že už som ich nachytala dostatok.“, pomyslela som si nádejne a postavila sa na odchod.
V tej chvíli kýchla prvá bunka pravej obličky a utrela si nos do zdravého tkaniva.
Zápal sa začal prebúdzať...
napísanísané:: 2.11.2005
prečítalo:: 1138 ludí