Navždy

autor:: Dharma

rubrika:: poviedky

Noc tmavá bola pokojná. Obloha hviezdnatá, mesiac svietil a k atramentovo čiernej oblohe sa dvíhali gejzíry iskier z praskajúceho ohňa. Bolo chladno a vietor naháňal zrniečka piesku po pláži. Vlny sa trieštili na bralách a spenené narážali na breh. Na pozadí červených plameňov blčiaceho ohňa sa črtali siluety dvoch postáv. Sedeli tam túliac sa k sebe aby si zachovali tú trochu ľudského tepla ktoré ich napĺňalo. Jej dlhé, zvlnené vlasy povievali v prímorskom vánku. Objal ju. Pritisol si jej nežné, krehké telo pod ochranu svojich mocných ramien. Bozkal ju. Do vlasov a opájal sa jej vôňou. Zmesou mora, ohňa, tmy a hviezd. Odrážali sa v jej očiach. Padali do hĺbky jej tmavých studničiek a on sa po ne ochotne, vždy a s láskou ponáral aby ich navrátil oblohe.
Avšak tieto temné studničky skrývali tajomstvo. Tajomstvo vychádzajúceho slnka. Noc sa chýlila ku koncu. Hviezdy sa začali chvieť, poblikávať a na ďalekom obzore už atramentová čerň ustupovala nezábudkovo modrej farbe z mora sa rodiaceho neba. Vstala. V závoji z dlhých prameňov vlasov splývajúcich až po štíhly pás pripomínala skôr krehké, éterické stvorenie než ľudskú bytosť. Pohľad upätý na prebúdzajúce sa zore hladil lesklú hladinu jej očí.
More ju volalo. Ladným krokom kĺzala sa mu v ústrety. Na pokraji prílivu kde už sa vlny dotýkali jej nôh a chodidlá sa zabárali do mokrého piesku sa naposledy zastavila. Otočila sa nekonečnej morskej hladine brbtom a uprela pohľad na mládenca teraz už stojaceho pri tlejúcej pahrebe. Zostatku niekdajšej vatry , čo osvetľovala pobrežie na celé kilometre. Stál tam, nehybne a sám. Ich pohľady sa stretli. Jej pohľad bol plachý a previnilý. Tie oči hovorili:“ Už musím...ísť“ Uprela naňho posledný ospravedlňujúci pohľad a otočila sa naspäť do vĺn. More roztvorilo svoju náruč aby objalo svoje dieťa.
Obzor sa rozjasňoval, nezábudkovo modrú vystriedal svetlý odtieň tyrkysovej ten pozvoľna zbledol a na morskom horizonte sa začali črtať prvé farby ohňa vychádzajúceho slnka.
Stála po pás vo vode a jemné vlny sa trieštili na jej tele. Obzor začal horieť jasnou červeňou čo zaplavovala celú scenériu. Bralá o ktoré sa trieštili vlny v spenených fontánach zahoreli spolu s východom.
Stála vo vode po vzdúvajúci sa hrudník a prstence vlasov sa okolo nej vlnili na hladine. Zavrela oči. Nadýchla sa. Zhlboka. Ponorila hlavu do chladných vĺn a zmizla. Bralá belostne zahoreli v príchode nového dňa. On tam však stále stál, vytesaný z piesku a brál a upieral pohľad na more.
Uprostred obzoru sa hladina náhle zvlnila, zvírila a odhalila rybí chvost. Nádherný, strieborný rybí chvost. Jej chvost. A on tam stál. „Budem Ťa čakať“ šepol sotva počuteľne. Podišiel bližšie k brehu, postavil sa pod čiaru odlivu, počkal až ho príliv príde pohladiť a s verným pohľadom upreným na nekonečnú morskú hladinu sa odovzdal moru. vetru a zemi. A stojí, stále stojí. Osamelý stĺp uprostred pláže, tak že aj pri odlive je po niekdajšie kolená vo vode. A tak sú navždy spolu. Každú noc príde panna navštíviť mládenca a každé svitanie ich rozdelí.
Ako vtedy tak aj dnes a na veky vekov, čo more bude morom a skaly skalami.

napísanísané:: 15.10.2005

prečítalo:: 917 ludí