ZAKOPTE MA NA ZÁHRADE

autor:: Apatic

rubrika:: poviedky

Ešte nie som mŕtvy. No k posteli som si uložil tri červené vonné sviečky a zapálil. (Červenú farbu mám rád. Pripomína mi krv.) Čo keď budem mŕtvy a nebude mať kto prísť mi ich zapáliť?! A ktovie, či vôbec budem mať hrob. Je to finančne náročná záležitosť, ktorou by som nerád zaťažoval pozostalých. Nedbal by som, keby ma zakopali niekde na záhrade, v ktorej ryli krtkovia, v lístí šuchotali ježkovia a na stromoch dozrievali jablká. Myslím, že tam, pod trávou mi bude fajn! Napadli mi ešte dážďovky, ktoré ma tam určite budú obliezať. Nuž, elegantné nie sú, ale možno to pošteklí moje kosti podobne ako keď mi zašívali operačnú ranu. Nikto mi nechce veriť, ale mňa naozaj šteklí, keď ma zašívajú a potom tie stehy vyberajú. Niežeby som sa na tom operačnom stole nejak mrvil od smiechu, ale každopádne z celého operačného procesu, tie pohyby s niťou a ihlou cez moje telo, boli príjemné.
Na dážďovky som si zvykol, keď ich po mne ako po 8 ročnom hádzal môj mladší brat. Hrozne sa mi to protivilo a ziapal som na celú záhradu. Potom mi mama poradila, že bráchovi sa páči práve to, že vreštím a ak prestanem ja vykrikovať, on ich prestane po mne hádzať, lebo ho to nebude baviť. Ale ako nekričať, keď ten krik je spôsobený tlakom strachu?! Riešenie sa našlo – skamarátil som sa s dážďovkami. Prestali mi byť odporné. Na brácha taktika zabrala, ale našiel si inú. Keď ma nemohol vydierať hrozbou a strachom, tak ma vydieral tým, že „kámošky“ – dážďovky hádzal do ohňa. Nenechal si vysvetliť, že sú to živé tvory. Tešil sa z toho, že opäť kričím tentoraz v záujme záchrany života dážďoviek.
Časom som prišiel na to, že nielen úchyláci potrebujú k uspokojeniu a radosti krik a hluk, ale asi každý chlap. Všimol som si, že malí chlapci sa idú zbesnieť od radosti, keď im za ich malou prdelou rachne nejaká výbušnina, či aspoň pirát. V puberte si púšťajú hudbu tak hlasno, že to si už mohli rovno požičať zbíjačku, nedať si ochranné slúchadlá a... aspoň by (sme) boli užitoční. Pri sexe (aj mňa) tešia hlasné vzdychy partnerky... Chlapi sú takí... a ženy to nemajú šancu pochopiť...

Desí ma iba predstava, že by ma dali do čierneho igelitového vreca. To by som si pripadal ako odpadky. Aj keď možno veľa razy som druhým (i sebe) pripadal ako špina... Moji milí, nedávajte ma po smrti do igelitového vreca, prosím! Verím totiž na vzkriesenie pri 2. príchode Krista a mám pocit, že by sa mi po zobudení Kristom z toho vreca dosť ťažko vyliezalo. Ak ste pozerali do Biblie, tak potom viete, že Ježiš príde na túto posratú Zem druhý raz. (Čudujem sa mu, že nás tu nenechá zhniť všetkých..., ale asi Mu fakt na nás záleží). Príde už ako niekto, kto tú celú frašku ukončí. Jedni sa zobudia k večnej smrti, jedni k večnému životu. Vraj ako sa kto rozhodol... pre Krista. Verím však, že uveriť je (niekedy) ťažké. Konečný „osud“ každého nie je meraný jeho skutkami, ale „milosťou Krista“. Myslím, že On bol a je fajn, ale mne sa akosi (zatiaľ) nepodarilo zlúčiť s Ním svoj život a asi o to Mu šlo...

Sfúkol som vonné sviečky, izba páchne dymom. Páchne takto peklo? Túžim veriť, že zhorím rýchlo... Alebo bude rýchlosť môjho horenia priamo úmerná množstvu hriechov? Ak áno, tak budem horieť dlho ako vlhké poleno. Len tá bolesť mi bude asi vadiť. Vtedy by som prijal, keby sa naposledy ku mne sklonil Boh a z milosti mi vrazil jednu do hlavy. Ale to by asi bola príliš krásna smrť – mať privilégium vidieť Boha, ucítiť vôňu Jeho päste (s ktorou hnietil Adama) a potom... potom už nič.

napísanísané:: 10.10.2005

prečítalo:: 1196 ludí