k6.sk - literárny server

Stará pani sedí pri okne v hojdacom kresle a v matnom svetle neskutočne energicky pletie. Svoj psychický stav už nemôže dať najavo jasnejšie. Ešte kúsok a dostane hysterický záchvat. Na jednej strane sa ho desím, ale na druhej strane si vôbec neviem predstaviť, že by sa niečo podobné mohlo stať.
Násťročná Pankerka rozzúrene kope do mojich zdurených mozgových vlákien a vyhadzuje mi na oči všetky moje minulé aj budúce hriechy. Ustrašené Dievčatko si v kúte zapcháva uši omašľovanými copmi. Dnes mu výnimočne nie je do spevu. Dnes je ešte aj ticho hlasné. Zúfalo sa snažím nájsť môjho Muža. Dúfam že mi pomôže zastaviť stupňujúce sa napätie. Pýtam sa Centra, čo sa stalo, ale som bez signálu.

Sadli si k stolu, rátajú.
Okolo mňa samé vážne a prísne tváre. len Dievčatko má v očiach strach. Na lícach mu ešte neuschli slzy. Starej panej cez stisnuté pery utečie vzdych. Moja drzá Pankerka exploduje:
„Ó, budeme vzdychať?!“ „Nadŕžaš jej, však?“ kričí na Starú pani. Dievčatku sa v očiach už zase zbierajú slzy. Matku to hnevá, ale snaží sa o zmier. Ako vlastne vždy. A ako vždy to prepískne:
„Nebudeme po sebe predsa ziapať, nie? Povieme si to ako dospelí ľudia, dobre?“
Skúša taktiku z nejakého ženského časopisu, ktorá vraj má na pubertiakov účinkovať. Neúčinkuje. Pankerka je a)príliš inteligentná/alebo čítala ten istý časopis, b) príliš naštvaná, aby ovládla svoje vášne.
Vlastne jej permanentná naštvanosť začína byť únavná a ja si odrazu uvedomím, že si na ňu pomaly zvykám.
Mladá žena v kúte pri okne (konečne na chvíľu voľné hojdacie kreslo musela využiť) pôsobí dojmom, že sa jej to netýka. Zvažujem, nakoľko je za dnešnú scénu zodpovedná.
Centrum sa stále nehlási. Moje mozgové vlákna už vďaka zdureniu začínajú pripomínať obrovské fosforeskujúce huby.
Neschopnosť týchto osôb spolu komunikovať a schopnosť navzájom sebou manipulovať, je rozhodne obdivuhodná.
V skutočnosti totiž vôbec nie je dôležité, čo sa stalo. Pre tieto bytosti zostáva dôležité len to, kto je vinný. Kto to spôsobil, koho treba potrestať.
V záujme kľudu v dome, to budem zase ja. Každú ich hádku ukončujem prijatím viny. Zúfalo potrebujem tieto krátke obdobia zmieru ako krátke nadýchnutia sa čerstvého vzduchu pred ďalším ponorením sa do kalných vôd. Ešte stále dúfam, že sa objaví Muž. Akosi viem, že nie, ale stále dúfam. Viem, že kdesi v tomto zmätku je. Hlboko ukrytý, akoby čakal na svoj čas. Preto mám ešte stále silu vynárať sa nad hladinu malicherných hádok a obvinení a znovu a znovu nachádzam kurz v mútnych vodách. Možno je iba mojím zbožným prianím. Možno tu vôbec nie je. Nehovorí, nehýbe sa. Čo ak som si ho len vymyslela, aby som sa medzi týmito bytosťami celkom nezbláznila? A kto som vlastne ja? Mám ešte meno a tvar? A tvár?