k6.sk - literárny server

Zajala si mi srdce v tichu
a posunula ho k plameňu,
skrotila si moju čiernu pýchu,
a zabránila kameňu
zmocniť sa prúdov môjho dychu.

Ukázala si raj mi ďaleký
a vypálila si do duše mi znak,
Teraz nemám nič - už len náreky,
bôľ, rmut a zakalený zrak
a v srdci jazvu naveky.

Čas vraj raz zhojí všetky rany,
a tak v salóniku pre hostí
sedím sám - a vedľa štyri dámy
s trýznivou aurou zvrhlosti,
krovu spomienok mi ničia trámy.

Strecha už padá s temným ´prásk´
a ja sa v spomienkach vraciam k nám
keď vtom z diaľky začujem tvoj hlas
podopriem chrbticou padajúci trám
a trpím v mukách lásky - zas.