CANIS LUPUS

autor:: Martin Tacsik

rubrika:: poezia

Na kraji čierneho lesa,
v útrobách noci legenda ožíva,
teší sa a plesá
starý duch – tak ako zaživa...

Na bielej zástave
čierny havran svieti,
vojsko si pieseň spieva,
nebeskú klenbu v kráse perleti
večne žiariacich hviezd
ospevujú v hlasnej oslave.

Lež na čele sprievodu
vidieť pohľad smutný
mladého pána vojvodu,
čo pre príbeh trudný
rozum potratil,
vydal sa pátrať
po svojom bratovi,
ktorý unikol katovi...
V lese sa vraj stratil.

Idú, idú, kráčajúc v ťažkej únave
v chladnej noci sťa vo dňa páľave.
A tu sa zjaví pred nimi vlk s krvou
na ústach. S potvorou divou
ktože sa bude drať?

Mladý pán sa nezľakol,
no ako dáky blázon
do snehu si kľakol,
štvornožky kráčal dopredu.

Čo mohol zhliadnuť v pohľade vlka dravého?
Hľa, vojvoda koná jak
človek nečakal by od tvora zdravého:
nadstaví vlkovi nechránenú šiju.
A strašný vlkolak?
Tvári sa vznešene sťa orol na výslní.
Keby si snívať chcel – toto sa ti neprisní:
sklonil si hlavu, bo uzrel rany vojvodu
zahryzol do snehu, v papuli
zmenil ho na vodu
oblial ňou ubolenú hlavu.
Hľa, klamal ten, kto mal obavu,
že ide o vlka, o strašnú ohavu,
bo silou zázraku blázon je bláznom
vlk zasa vlkom
už iba napoly.

Keď zbadal mladý pán
vlkovu človečiu tvár,
plnú ľudských rán,
jej črty a jej tvar
vraveli: „Hľa, tvoj brat!“

Sklonil sa šľachtic ešte viac
do prachu zeme sa koriac,
ďakujúc Bohu za brata,
vstávajú obaja, slovo nevraviac.

napísanísané:: 28.9.2005

prečítalo:: 1427 ludí