k6.sk - literárny server

Noah Samuel – Nový rok

„Prvý január 2005“, nahlas vyslovila Ester kráčajúc Kollárovým námestím. Taký krásny dátum. Dve jednotky. Dva, päť a dve nuly. Spolu s jej telom kráčalo spiacou Bratislavou i divé stádo prezretých myšlienok, dozrievajúcich citov a nepríjemne rotujúcich pocitov. Komicky vyznievala predstava človeka, stoviek oviec vôkol a ulíc, ktoré až na pár asociálov a skalopevných kresťanov, ponáhľajúcich sa za svojím bohom, zívali zúboženou prázdnotou. Bola to dlhá noc. Plno rán, delobuchov, ohňostrojov, opitých telesných schránok, smiechu, radosti, i plaču. Mal niekto ohňostroj aj v duši?
„Slečinka milá, niečo by som od Teba potreboval.“, zaznelo rovno pred ňou. Zdvihla zrak z chodníka, pozorujúc interesantné miniatúrne kamienky v asfalte, vytvárajúce abstraktné obrazy, sofistikované kódy k dosiahnutiu nesmrteľnosti a pre niekoho len prosté biele kamienky, ktoré sa zapichávajú ľuďom do topánok a ich jediným poslaním je vytvárať človeku starosti naviac. „Počúvam. Ako Vám pomôžem alebo nepomôžem?“ Možno trochu sarkasticky vyšlo z jej úst. „Vieš, potreboval by som desať korún. Mám len šesť a lístok na autobus stojí 16.“ Vyhŕklo z neho naliehavým tónom. Ako by nečakala niečo iné. Samozrejme, že išlo o peniaze, veď kto z fantómov mesta by v sobotu ráno, v prvý deň Nového roku žiadal o niečo iné. „Nemám pri sebe peniaze. Naozaj. Prepáčte prosím.“ uvažujúc dopredu, i keď v tej chvíli ešte podvedome, zaklamala, keďže práve 16 korún, ktoré jej štrngali v zadnom vrecku nohavíc, bude o pár minút potrebovať pri kúpe lístku na MHD, ktorý jej zaručí legálny presun na hrad Devín. „Kurva, posratých 10 korún... Ale ja Ti verím!“ dodal presvedčivo nesympatický povaľač a zamieril k ďalšej svojej obeti, tento krát staršej pani, stojacej pri telefónnej búdke. Kráčala ďalej. Zrak opäť na zemi. Krásne kamienky v škaredom asfalte vystriedala ešte škaredšia a poriadne šmykľavá dlažba pred istou budovou na rohu námestia. Ester počas Silvestrovskej noci nespala ani minútu. Nemohla a nechcela. Bála sa, pretože jej city k nemu začali prerastať hranicu únosnosti. Istotu a nezmyselnú hranicu svojej emocionality, ktorú si zvolila a ktorú nechcela prekročiť, tou nocou plnou svetiel a smiechu, dosiahla. Jej strach, ktorý potláčala a ktorého zárodkom bol jej predchádzajúci vzťah, v ktorom prehliadala seba samú a na prvé miesto v živote stavala Lásku a muža, ktorý o ňu nestál, rástol priamo úmerne rýchlosti sekundovej ručičky, blížiacej sa k ôsmej hodine rannej. Vtedy sa jej Láska vrátila s dvomi jej najlepšími priateľkami a jeho kamarátom, po troch hodinách z tanečného podniku pod železničnou traťou, ktorého vnútorné energetické pole spočívalo z tých najnegatívnejších energií. „Pochválený buď Ježiš Kristus.“ prekvapivo pozdravila mladá mníška staršiu pani, túžiaca po emocionálnom naplnení rovnako, ako zrejme všetci ľudia, čakajúci na zastávke oproti prezidentskému palácu a tým prerušila tok jej myšlienok. „Naveky ámen.“, odzdravila čiperná babička s úsmevom na tvári a pustila sa s mladou dievčinou do dialógu, ktorý jej určite ešte väčšmi spríjemní sviatočný deň. Mesto bolo inak v podstate prázdne. Ulice, tie topiace sa cencúle, rôznorodých tvarov a šírok, domy, ktoré pôsobili ako keby v nich nikto nebýval a predsa z okien rozvoniavali obedy gazdín domácností, či hŕstka ľudí, ktorí po symbolickom prípitku alebo pár fľašiach ovocného vína, hľadali, čakali, nenachádzali a vytrvali, boli nevedomými dôkazmi života v meste. Neboli si vedomí svojej dôležitosti, nevnímali krásy ticha, ktoré je v Bratislave také vzácne. V ich hlavách sa odohrávali príbehy, ktoré boli síce rôznofarebné, ale neboli markantne odlišné, ani výnimočné. A v tom tkvela ich slepota. Cez problémy so splácaním hypotéky, predčasnou ejakuláciou, neustálou absenciou financií pre uspokojenie čoraz smädnejšieho krku, či výčitkami svedomia kvôli všeličomu možnému, nevideli reálny obraz sveta a krásu ich životov. Bolesť, ktorú Ester pociťovala jej nebránila vo vnímaní okolia. Vždy bola skvelým pozorovateľom, možno až priveľmi sa venovala analyzovaniu ľudských príbehov a tým zabúdala na problémy vlastné. Vedela o tom a rozhodla sa, že s tým niečo začne robiť. Nebol to žiaden pokus o novoročné predsavzatie, ani nič podobné. Vedela, že to, čo práve cíti, cítiť nemusí. Všetko mala vždy vo svojich rukách. Dlane pevne zvierali jej rozhodnutia, stavy a pocity, len tie city sa jej nedarili občas v tých rukách udržať. Keď schádzala dolu námestím SNP, oproti nej kráčal mladý pár s kočíkom, v ktorom bol asi 2 ročný chlapec. Jedol rohlík a usmieval sa na ňu už z diaľky. Deti vedia vycítiť viac, ako väčšina dospelých. „Bude básnikom.“ s istotou si popod nos pošepkala. Ester mala dar, že videla niektorých ľudí, ako energetické polia a pocitovo vedela vidieť ich život v obrazoch. „Chúďa, taký mladý zomrie pri potuľkách Indiou.“ Dodala a keď rodinka okolo nej prechádzala, usmiala sa na malého chlapca a on akoby jej úsmevu, za ktorým bol skrytý smútok, rozumel. Takéto chvíle boli pre ňu veľmi smutné, ale už sa naučila s tými obrazmi žiť. Raz sa pokúsila jednu ženu varovať a skončilo to tak, že tá žena jej vynadala do bosoriek a hlupaní. Za poštou zabočila doprava a skratkou prešla cez Primaciálne námestie na námestie Hlavné a pokračovala Zelenou ulicou smerom k mostu SNP, odkiaľ bude autobusom pokračovať do okolia Devína. Spomenula si na noc a na to, ako Daniel za ňou prišiel ráno do kuchyne, keď umývala pred odchodom riady a kuchyňu po Silvestrovskej oslave, chytil ju zozadu okolo pása a pobozkal ju na líce, ako keby sa nič nestalo a dodal: „Dobré ránko, latino lover.“ Na jeho slová neodpovedala a ani sa neotočila. Netrápilo ju oslovenie latino lover, veď to bol pseudohit predošlej noci. Trápilo ju to, že po návrate z klubu si ani neľahol k nej do postele v jej izbe, ale uložil sa na posteľ v prázdnej miestnosti.
Opäť pociťovala bolestivé ťahavé pocity niekde v strednej časti tela. V tej chvíli prechádzala okolo reklamy istého mobilného operátora, ktorej súčasťou bola i hudobná nahrávka s textom „I belong to you and you, you belong to me...“, čo v tej chvíli znelo zákerne sarkasticky (v tomto prípade bol ten sarkazmus naozaj zlým bratom hnevu) a tak pridala do kroku a čoskoro už stála na zastávke pod novým mostom. Autobusy chodia dva krát za hodinu a na ten svoj nečakala ani len minútu. „Aspoň niečo pozitívne, pomyslela si pri pohľade na blížiaci sa autobus.“ Bolo 10:27 a Ester sa viezla v spoji číslo 29 za krásami upršaného dňa. Pri pohľade z autobusu pozorne sledovala exteriér, všetko v jej okolí bolo tak, ako zvyčajne býva, bolo síce menej ľudí, menej áut, vzduch bol trochu čistejší, ale mesto sa nepohlo nikam. Žiadne apokalypsy, nijaká víchrica, ani epidémia. V celom autobuse bola iba ona, oproti sediaci starý muž s výzorom bezdomovca a vodič, ktorého ani nevidela, keďže nastúpila zadnými dvermi, ako mala vo zvyku.
„Ľudia chamtivo a egocentricky využijú každú ďalšiu šancu od prírody. Ničoho si nevážia a stále na to nedoplatili adekvátnym spôsobom. Tsunami v Ázií vyčarí ľuďom sucho v krku na pár týždňov a potom bude všetko, ako bolo. Ľudia sú nenapraviteľní.“ prekvapivo prehovoril starý muž oproti, akoby jej čítal myšlienky.
„Moje meno je Erich. Prepáč, ak som Ťa vyrušil. Môžem aj mlčať, ale dopravné prostriedky som vždy považoval, podobne, ako trhovisko za miesto, kde môžem robiť radosť ako sebe, keďže komunikácia s ľuďmi mi robí radosť, tak i ostatným, pretože viem dobre načúvať.“
Ester sa potešila prekvapeniu, ktoré jej tento starec pripravil. Nečakala, že jediný človek, ktorý sedí v autobuse okrem vodiča, by ju oslovil, zvlášť, keď na pohľad pôsobí zrejme odmerane a nie práve najpriateľskejšie. „Teší ma, pán Erich. Moje meno je Ester – máme tuším obaja nezvyčajné mená. Máte pravdu, prerušil ste ma, no to nevadí, už som sa moc zamotávala v myšlienkach. Inak, prostredníctvom niekoľkých slov zisťujem, že ste zrejme z rovnakého klbka duší, ako ja.“ s úsmevom na tvári, dopĺňanom stálym prekvapením, odvetila a chcela pokračovať k navodenej téme tragédie z pred šiestich dní, no starec ju prerušil.
„Milá Ester, aj mňa veľmi teší, že som Ťa konečne stretol. Bol by som poctený, keby si mi tykala, ak Ti to nepripadá neúctivé, pretože mne to vykanie prekáža. Nie som viac, ani menej ako Ty a platí to aj opačne, tak prečo si vykať?“ Erich vedel, že Ester je dievča, ktoré bude v starobe žiadať od mladších ľudí to isté, tak to skúsil a hneď pokračoval. „Mal som dcéru, ktorá sa tiež volala Ester, no pred 11 rokmi zomrela na leukémiu. Mala vtedy 21 rokov, ako Ty. Vieš, toto naše stretnutie nie je náhoda. Náhody vlastne neexistujú. Celú noc som nespal, prechádzal som sa ulicami Starého mesta. Videl som Ťa na Michalskej ulici s priateľom a kamarátmi. Keby si sa videla. Žiara, ktorú si vyžarovala ma nútila zamyslieť sa nad svojou stratenou vierou voči existencií výnimočných ľudí. Cítil som, že Ťa ešte stretnem a to, že Tvoj priateľ uprednostnil zábavu pred tým, aby bol po niekoľkých dňoch s Tebou, sa stalo práve preto, aby som Ti ukázal, že napriek tomu, že on urobil chybu, ktorú si možno niekedy sám uvedomí, keď pocíti osamelosť, rovnako, ako v noci Ty, že Tvoj smútok je opodstatnený, no nemôže byť pre Teba fatálnym.“
Ester zostala ticho, pozrela sa von oknom – stromy, ktoré milovala a ktorých existencia a nespútaný rast jej boli odmalička vzorom, sa pokojne oddávali jemnému zimnému vetru, ktorý ako keby šepkal svoje proroctvo, ktorému rozumeli len oni. Boli krásne a každý z nich bol slobodnejší, ako bársaký človek pod slnkom. Vedela, že na svete existujú ľudia, ktorých keď stretne, stačí jej pohľad do očí, aby vedela, že tých ľudí niekedy stretla, niečo s nimi prežila alebo s nimi bola v nejakom bližšom vzťahu. Často nad podobnými vecami premýšľala a viacero podobných ľudí stretla, niektorých i opakovane. Zahľadela sa na Ericha. Hľadala v ňom podobné črty s ľuďmi, ktorých poznala, ktorí pre ňu niečo znamenali, no ktorí už neboli nažive. Snažila sa asociovať dojmy z muža oproti, s vlastnosťami jej starého otca Ludvíka – on bol jediný starší muž, ktorého mala naozaj rada a ktorý jej nahradil i vlastného otca, no Erich nebol jeho zrkadlením.
„Áno, cítila som, že dnes stretnem odpoveď na moje momentálne rozpoloženie, ale myslela som, že ju nájdem niekde v okolí Devína, kde práve mierim. Poznám Vás, jáááj, teda prepáč – poznám Ťa, ale neviem Ťa zaradiť. Ale v podstate sa o to ani nesnažím. Nie je to podstatné. Kto si?“
„Som človek. Inú odpoveď na otázku, kto som, nepoznám. No, ak Ťa zaujíma, prečo som práve v tejto chvíli tu, tak Ti musím povedať to, čomu by niekto iný neuveril. Som tu preto, aby som Ťa chránil. Prečo si si vybrala Devín a nie sad Janka Kráľa, okolie Dunaja, medzi starým mostom a mostom vo výstavbe alebo cintorín pri Kozej bráne, kde chodievaš najčastejšie?“
Ten človek poukazoval na všetko pre ňu najdôležitejšie. Nezaujímalo ju, ako je možné, že to vie. Verila v telepatické komunity, mimozmyslovú komunikáciu medzi ľuďmi z rôznych miest na svete, dokonca i v rôznych časopriestoroch. Nikto ju to neučil, nikde o tom nečítala, ale vedela, že je schopná počuť prosby, rady od bližšie neznámych existencií z tohto sveta. Už viackrát sa ocitla v stave, kedy dokázala čerpať poznanie, zdieľať prežitky, deliť sa o energiu a podobne. Jediné, čo ju však prekvapilo bol fakt, že človeka s ktorým niečo prežila či už mimozmyslovo alebo v inom živote, stretla ako fyzickú bytosť zoči voči, práve vo chvíli, kedy cítila, že svoju osamelosť bude zdieľať len a len sama. Stalo sa jej to po prvý krát a preto bola mierne rozrušená.
„Neviem Ti to presne vysvetliť. Stretla som bezdomovca, ktorý pýtal odo mňa peniaze. Mala som však len nejaké drobné, a ani neviem presne prečo, povedala som mu, že nemám so sebou peniaze. Ten človek mi neveril, ale keď sme sa minuli a ja som vytiahla z vrecka drobné, zistila som, že mám presne 16 korún, ktoré on potreboval na lístok a keďže mi zostali, napadlo ma, že niekde vyrazím. Považovala som to za znamenie, pretože väčšinou rozdám i posledné peniaze, keď ma požiada nejaký sociálny prípad. Hneď ma napadol Devín. Dlho som tam nebola a poznám tam miesta, kde som pár krát trávila voľné chvíle so zošitom v ruke a cítila som, že práve dnes je to to najlepšie miesto pre mňa a chaos v mojej mysli.“
Starec sa odmlčal, na chvíľu zatvoril oči, čo Ester využila na to, aby si ho poriadne poobzerala. Pomaly sa blížili k obci Devín. Keď otvoril oči, dievča naňho s pootvorenými ústami zízala a on sa zapýril v tvári, ale po chvíľke mlčania pokračoval v rozhovore.
„Vlastne to ani nie je dôležité. Veď si tu a neviem ako Ty, ale mne sa tento rozhovor veľmi páči. Dúfam, že Ti nebude vadiť, ak sa Ťa opýtam, čo sa stalo medzi Tebou a Tvojím priateľom – ako sa vlastne volá?“
„Nie, Tvoja otázka mi neprekáža, ale ako tak rozmýšľam, v podstate si uvedomujem, že to je skôr môj blok, s ktorým sa pasujem od môjho posledného vzťahu, ako niečo, čo by súviselo s Danielom. I keď, celkom ma zarmútilo, že sme spolu neboli viac, ako týždeň a priznám sa, že Silvester som považovala za deň, kedy si to vynahradíme a po dlhšom čase budeme mať chvíľu pre seba, ako dvaja ľudia, ktorí sa majú radi, chápeš, nie? Viem, že je mladší, ako ja a tak sa dokáže zabávať dlhšie, ale keď ja sa snažím chápať a akceptovať jeho potreby, aj on by mohol vnímať moje pocity, potreby a predovšetkým to, že potrebujem byť milovaná. Neviem... Je to zložité. On je silná osobnosť a je veľmi krehký, napriek tomu, že to skrýva za neustály úsmev. Trápi ma tiež, že napriek snahe o to, aby som bola preňho oporou a človekom, s ktorým sa môže podeliť o čokoľvek, on zrejme neverí v to, že ja dokážem počúvať o jeho sneniach, túžbach, problémoch a robila by som to naozaj rada, pretože ho milujem.“
Po celý čas si pozerali do očí a vôbec im to nepripadalo neprirodzené a už vonkoncom nie nepríjemné. Erich bol naozaj dobrým poslucháčom, pôsobil na ľudí upokojujúco a svojím príjemne zafarbeným hlasom dokázal v ľuďoch vyvolať vlastnú doveryhodnosť.
„Chce to čas. Ten lieči a rieši. Ty si veľmi senzibilný a vnímavý človek, ktorý potrebuje počuť nežné slová, cítiť z druhej strany city a Daniel je človek, ktorý je síce tiež veľmi citlivý, no svoje city neprejavuje tak, ako by si Ty potrebovala. Tieto veci si musíte povedať a nie ich v sebe potláčať. Musíš ho presvedčiť o tom, že sa v Tebe mýli a naozaj si tá, ktorej nie sú ľahostajné jej pocity, ako sa on nesprávne a neopodstatnene domnieva. Ste vo fáze budovania veže s názvom dôvera a Ty pracuješ na výstavbe viac a to by sa malo zmeniť. Ak to nepôjde a nezladíte svoje plné, odlišné a aktívne existencie, tak to nemá ďalej význam a Vaše cesty sa opäť rozdelia, ale ak bude i Daniel veriť v to, že to dokážete a že patríte k sebe, podarí sa to, napriek tomu, že ste naozaj odlišný ľudia. On je veľmi živý, extrovertný a spoločenský, Ty si taktiež živá, no iným spôsobom, nie si však taká spoločenská a si skôr introvertná. Obaja máte veľmi bohatý vnútorný svet a ak sa Vám podarí nájsť si k sebe cestu, Vaša spriaznenosť Vás môže obdarúvať neopísateľne chutnými plodmi.“
Ako Erich skončil, autobus zastal na parkovisku pod hradom a dvere sa otvorili. Ester vstala, na plecia si dala vak s fľašou minerálky a zošitom, do ktorého si zapisovala expresie zo života a s nádejou, že dokončia rozhovor vonku vystúpila z autobusu. Keď sa autobus rozbehol, Ester si uvedomila, že na parkovisku stojí sama. Svoj zrak uprela na otáčajúci sa autobus a s prekvapením zistila, že Erich v autobuse nie je. Rozbehla sa na druhú stranu cesty, kde bola zastávka, na ktorej už stál pripravený autobus, do ktorého nastupovalo mladé dievča s malým chlapcom. Nastúpila cez predné dvere a spýtala sa vodiča, kde je starý pán, ktorý s ňou cestoval do Devína. Nie práve najlepšie naladený vodič sa zatváril prekvapene a povedal, že okrem neho a nej v autobuse nikto nešiel. Ester poďakovala, zaželala mužovi v stredných rokoch pekný zvyšok dňa a zahanbene vystúpila do sychravej reality toho mystického dňa.

„Milujem Ťa.“ ako keby z diaľky zaznievalo potichu nepočuté. Ester sa otočila, aby zistila, odkiaľ počuje tie dve slová milencov, ktoré rád počuje ktokoľvek a kedykoľvek.
„Milujem Ťa.“ približovalo sa od neznáma.
„Milujem Ťa.“ začula po tretí krát Ester vo svojich ušiach. Otočila sa a zbadala Daniela, ako sedí na okraji jej postele a hladí ju po vlasoch. Ester sa nechápavo pozerala na svojho najdrahšieho a po chvíli so slzami v očiach odvetila: „...to ja Ťa milujem, najdrahší.“ Vstala, podišla k oknu a nazrela do ulice. Bolo jedenásť hodín a popod oknom prechádzal starší muž, s dlhými šedivými vlasmi a dlhou bradou. Zastal, pozrel sa do okna, v ktorom stála Ester, zakýval a na jeho tvári zažiaril ten magický úsmev, ktorý ešte pred malou chvíľou rozdával v jej sne. Bol to on. Erich. Pozrela sa na Daniela a silno ho objala. Keď sa pozrela von z okna, ulica bola až na pár spiacich stromov, snívajúcich o vzdialenej jari, prázdna.