k6.sk - literárny server

Horiaca mačka nie je nikdy modrá alebo zelená. Spálená na uhoľ je tmavá ako negatívna krieda, ktorou som kedysi každé ráno kreslila ryby.
Chodím po meste, mám také chvíle, neohrozená vládkyňa časopriestoru, ostatní sú len malé šachové figúrky, mravce, alebo hocičo bezvýznamné. Ľudia sú lepkaví a rozbitní. Pozerám na nich s odporom, lebo teraz som to ja a nikto ma nemôže ohroziť. Mohla by som ich dať všetkých zabiť, ale neurobím to. Trápia sa vo svojich životoch. Kráčam po betónovom mori môjho súkromného mesta. Len tak, sem a tam. Nechce sa mi ísť na výtvarnú, sedieť v miestnosti, kde sa perspektívne zbiehajú nielen steny, ale aj vzduch. Chodím stále dookola, hore a dolu a potom znovu, stále to isté. Ktosi pri mne stojí na prechode. Má dosť dobré vlasy. Nádherne sa mu vlnia a padajú. Sú to také chumáče zamotané do seba. Zelený panáčik. Kráčame vedľa seba, len tak po pruhoch. Nikto sa na mňa asi pozerá, neviem, lebo odvraciam zrak. Nechcem sa nechať vyhodiť zo svojej krajiny. Niekto stále kráča vedľa mňa. Zabočíme na pešiu. Stále kráča a ja sa naňho nepozerám. Len si predstavujem jeho krásne vlasy.
Niekto ma chytil za ruku. Čosi povedal, asi jeho meno. Samuel. Tak ja som Alica. A on je Samuel. V ruksaku má nejaké víno. Červené. A ja si dám, keď už pre nič iné nie, aspoň kvôli tým vlasom. Býva len kúsok odtiaľto. Samuel. Jeho byt. Nič extrémne. Len dve malé izbičky. V jednej spí a v druhej nie. Sme v tej, kde nespí. Naozaj zvláštna izbička. Neviem, odkiaľ sem prichádza vzduch. Samuel zamuroval okno. Svieti tu odporná biela neónka. Vydáva veľmi čudné zvuky. To víno je dosť zlé. Samuelovi chutí. O chvíľu sa priplazí jeho matka. Nevedela som, že bývajú spolu. Ani nebývajú, chodí sem len upratovať. Občas. Zakaždým ho tu nájde s inou, už si zvykla. Nepáči sa mi, kam to všetko smeruje. Matka radšej odišla. Samuel na ňu hodil čudný pohľad. Chcela som odísť s ňou, ale nevšimla som si, kedy sa stihla vytratiť. Neviem kadiaľ. Neviem nájsť dvere, ktorými sme vošli. Akoby bol niekto medzičasom zamuroval aj tie. Samuel sa tvári naozaj zvláštne. Pomaly sa od neho odťahujem a on sa pomaly približuje.
Možno vypil veľa vína a možno aj ja. Sme jeden na druhom. Cítim to zvláštne chvenie. Prilepení na sebe ako dva magnety a nič nás nemôže rozdeliť. Akoby sa nám pospájali všetky žily a tepny. Koluje nami spoločná krv. Spoločná krv a spoločné spomienky. Niekto otvoril Samuelovi hlavu a ja sa v nej prehŕňam ako u babky na povale. Hrabem sa mu vo vlasoch, sú ako more. Len vlny a vlny. Okolo všetkého. A všetko sa točí len okolo Samuelových vlasov. Zmotávajú nás oboch dohromady ako tá naša krv.
Je to asi nedostatkom kyslíka. V malom priestore nie je jediné okno. Vzduch sa sem dostáva len vchodovými dverami, ktoré za žiadnu cenu neviem nájsť. Samuel odniekiaľ vyčaroval ďalšie víno. Tečie mi po brade. Naozaj sa strácam v tomto večnom bludisku. Neviem, kam mám ísť. Sedíme v čiernej izbe. Už nie sme spolu, každý sám bojuje proti pavúkom, čo sa zliezajú z kútov. Zlepili nás opäť dohromady. Ale teraz to už nie je také. Je to len kvôli pavúkom.
Vlasy ti zožltli, Samuel. Starneme. Obaja. Nikdy som neplakala toľko a tak. Už len čakám, kedy sa Samuel premení na kaktus a ja sa len tak kdesi ocitnem. Okolo nás je všade plno krvi. Je to Samuelova krv. Zabila som ho len chvíľu po tom, čo prišla jeho matka. Vchodovými dverami som celkom nahá v ponožkách vybehla na ulicu. Nie je to ulica. Je to len kukuričné pole. Na zemi sú črepy a niečo červené. Je to víno, alebo moja krv. Možno oboje. Bežím len tak v ústrety čiernej diere. Rozhadzujem po poli Samuelove kosti. Oplatená, zamotaná v jeho dlhých vlasoch. Mám ich namiesto šiat.
Ľudia na prechode na mňa pozerajú naozaj zvláštne. Vedľa mňa prebehla modrá horiaca mačka.
Konečne všetkému rozumiem.