k6.sk - literárny server

Legenda o predsudku

Včera som vykastrovala predsudok a zabila všetky jeho deti.
Stal sa neplodným a zároveň prišiel o svoje potomstvo.
Jeho samotného som sa ale zbaviť nedokázala.

Naliala som si za pohárik tequily, dívajúc sa naň, ako trpí a zapálila som si cigaretu.
Z jeho veľkosti a pýchy neostalo takmer nič.
„Prečo si to urobila?“, spýtal sa, krčiac sa pri mojich nohách a pozrel na mňa pohľadom plným bolesti.
„Pretože som ťa už mala plné zuby. Niekedy si sa doma neukázal aj týždeň a potom, v tej najnevhodnejšej chvíli, si sa objavil. Prečo si mi to robil?“
„Neviem, páčilo sa mi nechávať ťa v neistote. V podstate je to môj základ – prísť a odísť. Nikto si mnou nesmie byť istý. Kto by sa ním stal a priznal by si, že ma má, v tichosti by ma odstránil. Ľudia si neradi pripúšťajú, že majú predsudky. Sme pre vás ako blchy, ktoré sa do dnešnej modernej spoločnosti už nenosia.“
„Hej, ale ja som ťa milovala. Porodila som ti množstvo detí a pre našu rodinu som aj zabíjala. A ty to vieš.. Teraz sa cítim ako Medea!“, vhŕkla som a spustila sa na kolená pred zakrvavené zrkadlo.
„Ale ja som ťa nenútil vraždiť. Ja som ti len ticho driemal v postieľke z nenávisti a užíval si s tvojou nadradenosťou bielej rasy. To ty si sa v noci plazila tmou ako vretenica plná jedu a zabíjala.“
„Ale dieťa som zabiť nechcela!“, ohradila som sa proti obvineniam svojho predsudku a chytila si rukami tvár.
„Netušila som, že v dverách stojí dieťa. Čakala som tam na jeho otca. Odkiaľ som mala vedieť, že za ním príde jeho 5-ročný syn? Ani sám Jefte nevedel, že ho príde vítať jeho vlastná dcéra.“
„A aký je rozdiel vo vraždení dospelých čiernych a v zabíjaní ich detí? V slovku „vraždiť“ a „zabíjať“?, útočne provokoval a ironicky sa mi škeril do očí.
„Nie, ale je to rozdiel. Deťom som ubližovať v úmysle nikdy nemala... Čo mám teraz robiť? Ako odčiniť jeho smrť?“
„Smrť odčiníš jedine smrťou.“
„Ale veď som už zabila naše deti. Koho mám ešte zabiť?“, spýtala som sa zúfalo, rozmýšľajúc nad ďalšou možnou obeťou.
„Seba. Musíš zabiť seba. Urobila si zlú vec a teraz musíš za to niesť zodpovednosť.“, odvetil ticho, no dostatočne rozhodne kastrát mojím hlasom.
Vstala som a zamierila som k skrinke s liekmi na spanie.


„Hlupaňa! Musela zomrieť. Objavila sa u nej slabosť. Tú si ja nemôžem dovoliť. Som síce vykastrovaný, ale žijem. A to je teraz podstatné. Musím si nájsť ďalšiu teplú postieľku a zapôsobiť na citlivú strunu nenávisti voči odlišnosti ľudských rás.....“
.... takto si mysliaci predsudok poletoval nad hlavami ľudí a hľadal útočisko v temných zákutiach ľudských pocitov.
Hľadal a našiel človeka menom Adolf.