k6.sk - literárny server

Keď som bola malé dievčatko, často som si kládla otázku:
,,Kam odchádzajú vrabce, keď umrú?" Nepoznala som
odpoveď a stále som na ňu zvedavá. Keď dnes vidím
mŕtveho vtáka, ktorého naveky umlčala neaká zlá sila,
viem, ?e neumrel. Niečo ho zabilo: vzalo ho odtiaľto
preč a jeho du?a sa stratila v nenávratne.

Keď som mala ?es? rokov, mojím najlep?ím priateľom
bol jeden chlapec z na?ej ulice. Hrávali sme sa
na na?om pieskovisku a rozprávali o veciach,
na ktoré dospelí dávno zabudli, o tom ?e by sme radi
nav?dy zostali detmi, o stra?idlách pod posteľou a v tmavých
komároch. Volal sa Tommy ale ja som ho volala
Vrabec, preto?e bol na svoj vek primalý. Je to irónia
osudu, ?e som mu dala práve takéto meno, preto?e aj
on je u? mŕtvy.

Pamätám si na ďeň, keď som zistila, ?e Tommy
umiera. Čakala som ho na pieskovisku a ledabolo som
stavala svoj hrad, ktorý sme začali budova? deň predtým.
Bez Tommyho som bola len polovicou, zdalo sa mi, ?e
naňho čakám u? celú večnos?, a potom začalo pr?a?.
O chvíľu som z domu počula vzdialené zvonenie telefónu.
Asi o desa? minút vy?la moja mama, vystrela si
dá?dnik, ale jej tvár bola aj tak mokrá. Vrátila som sa
s ňou domov. Keď sme vchádzali dnu, otočila som sa
a videla som, ako dá?ď ničí hrad, ktorý sme s Tommym
postavili.

Keď som bola vo vnútri a v bruchu ma hriala ?álka
horúcej čokolády, mama ma zavolala k stolu. Polo?ila
mi ruky na plecia. Triasli sa. Hneď som to vytu?ila:
Tommymu sa niečo stalo. Povedala, ?e prednedávnom
mu lekári robili neaké krvné testy. Keď dostali výsledky
,niečo nebolo v poriadku. To niečo bola leukémia.
Nevedela som, čo to znamená, a pozrela som na mamu
zmäteným pohľadom, ale tu?ila som niečo zlé
a srdce sa mi ?ialene rozbú?ilo. Mama povedala, ?e ľudia,
ktorí majú to, čo má Tommy - nie čo má Tommyno
- musia odýs?. Nechcela som aby odi?iel. Chcela som,
aby zostal so mnou.

Nasledujúci deň som musela Tommyho stoj čo stoj
vidie?. Musela som zisti?, či je to v?etko pravda, tak
som prinútila ?oféra autobusu, aby ma vylo?il pred Tommyho
domom namiesto pred mojím. Keď som otvorila
dvere, Tommyho mama mi povedala, ?e Tommy ma
nechce vidie?. Nechápala som vtedy, ako ľahko mo?no
zrani? du?u malého dievčatka. Moje srdce sa rozbilo na
tisíce malých črepín. Domov som pribehla s plačom.

O chvíľu telefonoval Tommy. Povedal, ?e sa stretneme
na pieskovisku, keď si rodičia ľahnú spa?. Tak som aj urobila.
Nevyzeral inak ako, bol len trochu bled?í,
Ale bol to Tommy. Chcela ma vidie?! Rozprávali sme sa
o veciac, ktoré dospelí nechápu, a zároveň sme sa znovu
pustili do styvby ná?ho hradu. Tommy povedal, ?e
v jednom takom hrade mô?e býva? a nikdy nevyrastie.
Verila som mu s celého srdca. Tu sme aj zaspali,
uná?aný skutočným priateľstvom, v náručí teplého piesku
a ná? hrad bol na?ím strá?com.

Zobudila som sa pred svitním. Na?e pieskovisko
bolo ako pustý ostrov, zo v?etkých strán zaplavený
morom trávy, ktoré preru?oval len vnútorný dvor ulice.
Detská fantázia nepozná hraníc. Rosa dodala
imaginárnemu moru mihotavý lesk, pamätám si, ?e som sa
jej dotkla, aby som zistila, či sa morská hladina rozčerí,
ale nastalo sa tak. Otočila som sa a Tommy ma vrátil
spä? do skutočnosti. Bol u? hore a hľadel uprene na ná?
hrad. Pridala som sa k nemu, a tak sme sedeli, uzavretí
v zázračnom svete - svete pozostávjúcom z piesku,
hradu a dvoch detí.

Tommy preru?il ticho a povedal: ,,Teraz vojdem
do hradu." Pohybovali sme sa ako roboty, ako keby
sme vedeli, čo robíme, a myslím, ?e do istej miery
sme to aj vedeli. Tommy si polo?il hlavu na moje
lono a letargicky zopakoval: ,,Teraz vojdem do hradu.
Príď na náv?tevu, budem tam sám." Sľúbila som mu
zo srdca, ?e prídem. Potom moj vrabček zavrel oči a
odletel tam, kam odlietajú v?etky vrabce, keď umrú, viem
to. A ja som sedela a dr?ala som v náručí bezduché,
zronené vtáča.

Po mnohých rokoch som sa vrátila na Tommyho
hrob a postavila som naň malý hračkársky hrad. Na hrad
som dala vyri? slová: ,,Tommymu, môjmu Vrabcovi.
Raz sa vrátim do ná?ho hradu. Nav?dy."

Keď budem pripraven, vrátim sa na miesto, kde bolo
na?e pieskovisko a predstavím si pieskový hrad.
A potom moja du?a, tak ako du?a tommyho, sa premení
na vrabca a poletí do hradu, k Tommymu a k ostatným
malým strateným vrabcom. Budeme ma? opä? len
?es? rokov a u? nikdy, nikdy nevyrastieme.