Známosť s nespoznanou - „Vytriezvenie“– 5. časť

autor:: Neit

rubrika:: poviedky

Absolútne netuším čo budem robiť najbližšie hodiny a dni. S nabúraným zvykom hľadania a pátrania, ktorý napĺňal v poslednom čase môj život, si sadám na autobusovú zástavku. Dáša sa zmocnila mojej mysle natoľko, že neuspokojená nádej na ďalšie stretnutie s ňou vyústilo až ku komicky virtuálnemu rozchodu. Nebolo to vlastne ničím iným, ako oslobodením duše od morálnych útrap, ktoré mi umožnia bez hanby sa vrátiť k Judite.
Je to zmätené.
Rozchádzam sa s niekým, s kým som nikdy nechodil. Zároveň som sa vracal k niekomu s kým som sa nikdy nerozišiel.
Vždy, keď sa snažím žiť tak, ako ostatní stane sa mi niečo čoho pravdepodobnosť sa blíži k nule. Môžem si za to sám. Priveľa sa zamýšľam nad životom. Rozmýšľanie o ňom mi zaberá toľko času, že ho nemám čas žiť.
Zahľadím sa na stromy, ktorých listy sú tak sviežo a mlado zelené. Pomedzi ne sa veselo prepletá slnko ignorujúc moje hmlisté myšlienky. Blíži sa trolejbus a mňa nenapadá nič rozumnejšie ako naň nastúpiť. Ešte sa zahľadím na barak, v ktorom býva Judita. Ani neviem či sú jej okná v ľavo alebo vpravo nad vchodom, hoci mi to veľa krát hovorila. Už sa to nikdy nedozviem. Okolo hradu sa pomaly vraciam smerom k domov. Snažím sa ignorovať cestujúcich, zbaviť sa svojej bolesti a spraviť hrubú čiaru za udalosťami, ktoré sú priveľmi čerstvé na to, aby zmizli len tak. Musím ísť medzi ľudí.
O chvíľu už okupujem stôl v kaviarni. Márne sa obzerám po obsluhe. Premýšľam ako je možné, že sa im nedarí vyvetrať, napriek tomu, že som tu jediný hosť.
Pri pohľade na čašníčku je mi jasné, že zatvárali veľmi neskoro. Až mi je trápne vysloviť tú obťažujúcu vetu.
„Jedno presso s mliekom poprosím.“ Otáča sa bez akéhokoľvek komunikačného prejavu. A tak je to lepšie. Nezáväzne klábosiť by som teraz nedokázal.
„Nazdar Oliver“, začujem za chrbtom žoviálny hlas. Bez opýtania si ku mne sadá spolužiak zo základnej, ktorému som nikdy nepovedal ináč ako Starý. V tých časoch to bolo pre jeho nadpriemerne vyvinutú telesnú schránku dosť príhodné. Dnes je to jeden z najúspešnejších chlapcov z okolia. Na základnej by mi ho však rodičia nedávali za vzor ani náhodou.
„Čau Starý“, odpovedám trochu otrávene.
„Kurva, už mi tak dlho nikto nepovedal. Čo ty tu tak z rána? Vyzeráš dosť zničene, nejaká ženská?“
„O tom sa mi nechce baviť.“
Čašníčka sa objavuje okamžite. Bez mojej kávy, zato však zázračne svieža a so sladkým úsmevom sa dožaduje pozornosti Starého.
„Čo to bude Milanko?“
„Ako vždy Katka a dva krát.“. Moja pôvodná objednávka je už iste prelicitovaná. Neprotestujem a schválne sa neinformujem na to, čo objednávka obsahuje, pretože mi je jasné, že Starý na nič iné nečaká.
„Tak čo už si našiel nejakú babenku po tom neslávnom rozvode?“, zatína Starý do živého.
„Nie, som voľný, ale ty asi nebudeš mať záujem.“, snažím sa iróniou odvrátiť rozhovor od bolestivej témy.
„Viem v čom je tvoj problém. Nemáš zázemie.“ Ignoruje moju poznámku. „Rob pre mňa a baby sa na teba budú lepiť. Všimol si si ako sa na teba Katka usmievala ?
„Usmievala sa na teba a určitým veciam nebudeš nikdy nebudeš rozumieť“.
„Dobre, keď už sa nechceš pridať do môjho impéria zober rozum do hrsti a nesprávaj sa jak blbeček.“
Panebože impérium, kto ho to slovo naučil? Viem, že keby som robil pre neho, tak sa do smrti nezbavím pochybných službičiek. A na to ja žalúdok nemám.
„Ako to myslíš?“
„Flákaš sa po privátoch, nemáš poriadne auto ani nikoho za sebou. Ktorá sa už po tebe obzrie?“ Prekvapuje ma Starý znalosťami o mojej situácii.
„Svoje pomery poznám dosť dôverne, ale mal som dojem, že vieš ako mám zobrať rozum do hrsti.“
„Čo teraz robíš Oliver?“
„Programujem, ako vždy.“
„S tvojimi schopnosťami si mal mať dávno vlastnú firmu. Pozri sa mne tu patrí aj stolička na ktorej sedíš.“
„Dobre vieš, že svoju firmu som predal, keď som sa odliepal od dna po rozvode. Potom som už nenašiel dosť síl začať s tým znova“, začínam sa proti vlastnej vôli zdôverovať a uznávam, že v tom Starom niečo je.
Katka s úsmevom pred nás položila kapučíno a poldecák koňaku.
„Pozri potrebujem len preprogramovať zopár kás, aby pri kontrole bolo všetko OK, ale uzávierku by som si vedel trochu upraviť. No, a bol by si poruke, ak budú problémy. Nechám ti úplne voľné ruky a môžeš popri tom pracovať. Ak to zvládneš a bude to fičať tak, ako si predstavujem, po pol roku už budeš hrdý vlastník toho bytu, ktorý okupuješ. Tá milá stará pani, ktorej tak poctivo platíš nekresťanské nájomné ho už prepísala na mňa. Vidíš, že neojebávam a ponúkam len to čo mám“, dokončí Starý tónom hlasu, ako by ponúkal sponzoring pre školské futbalové družstvo. Ja si uvedomím, že sme sa nestretli náhodou. Ak kúpil ten starý byt, v ktorom bývam asi mu na mne dosť záleží, čo nie je vôbec dobré. So snahou maximálneho využitia všetkého čo viem o asertivite odpovedám.
„Starý kašli nato. Vieš, že to robiť nechcem a nebudem. Ak ma chceš s tým bytom vydierať, tak sa radšej presťahujem“, snažím sa hovoriť pevným hlasom a pozerať sa mu do očí.
„Kurva, s týmito hochmi bez záväzkov sa nedá rozumne rozprávať“, zareve a uhne pohľadom. Servírka Katka sa vytratí dozadu a ja netuším či som tento boj vyhral.
„S tým bytom si nerob ťažkú hlavu. Spravím ti dobrú cenu, keď na to niekedy budeš mať“, hovorí pokojným hlasom, ako keby sa nič nestalo. „Oliver ja mám na teba nejakú slabosť, ale zato zisťujem, že viem byť kurevsky trpezlivý.“
„Keď už nechceš robiť pre mňa, čo tak úver, alebo nejaká veľká firma, čo je v plnke?“, pokračuje v radách a ja som neuveriteľne šťastný, že to vzdal.
„Úver som si rátal sto krát, ale nemienim niekomu platiť 35 rokov a vo väčšej firme by som už načisto zhnil.“
„Tak, keď už chceš byť taký hovadsky nezávislý sprav to rovnako ako Cilka.“
No na toto som zvlášť zvedavý. Cilka, chlapík, ktorého som poznal ako majstra filozofických debát a nedoceného ekonomického génia sa mi stratil tak pred troma rokmi. Na výške vynikal tým, že sa za noc dokázal naučiť aj na tie najťažšie skúšky. Bez ťahákov, podhadzovákov a tak. A skutočne to vedel. Posledne som o ňom počul ako o ekonomickom analytikovi, o ktorého sa bijú všetky významné audítorské firmy.
„A čo také vymyslel?“
„Jednoducho robil to isté, ale oveľa rýchlejšie.“
„Starý dík za koňak, ale teraz nie je tá správna chvíľa na srandy“, strácam trpezlivosť i strach.
„Vyrátal si, že ak bude robiť 20 hodín denne, tak si na dom zarobí za dva roky.“
„To sa dá ťahať zopár dní, ale nie 24 mesiacov“, oponujem.
„Ty nemáš jasný cieľ Oliver“, hovorí Starý od veci.
„Moje ciele riešiť nemusíš, ale dva roky sa nedá robiť 20 hodín denne.“
Starý si ku mne nakloní a hovorí mi tichým hlasom objaviteľa elixíru nesmrteľnosti.
„Ak máš cieľ a telu pomôžeš koksom, tak to zvládneš ľavou zadnou.“
„Starý čo som dlžný? Takéto blbiny už nebudem počúvať.“
„Oliver, neviem čo je v tebe, ale ja ti jednoducho nedokážem ani prijebať.“
Hodím do seba koňak.
„Vďaka“, poviem stručne a odchádzam bez podania ruky.
Je mi vcelku jasné, že začať sa orientovať podľa Starého rád je cesta do záhuby. Na druhej strane Cilku som si vždy vážil, aj keď bol trochu uletený. Nikdy nemal problémy a životom plával dosť bezstarostne. Asi je pravý čas zamyslieť sa nad mojimi brzdiacimi ideálmi či morálnymi prežitkami a pozrieť sa realite do očí. Optikou úspešných. Prichytím sa ako zisťujem, či mám ešte jeho číslo v mobile, hoci v myšlienkach som pri tom jeho dome na Kolibe, v ktorom sa iste dá zahniezdiť bez väčších problémov.

Pokračovanie...skúsim čím skôr.

Neit

napísanísané:: 10.9.2005

prečítalo:: 1094 ludí