Ako umiera rosa

autor:: Adri Halas

rubrika:: poviedky

Ako umiera rosa

Dlaňami som prešla po mokrej tráve a poprilepovala som si na ne tisícky drobných kvapiek rosy.
Potom som ich obrátila k slnku a nechala zomrieť.
Bavilo ma to.
Rodenie a usmrcovanie kvapiek na dlaniach nebola každodenná a bežná záležitosť.
Cítila som bolesti pôrodu i bolesti smrti.
Zažívala som začiatok i koniec v milisekundách stárnuceho času.
„Máš z toho radossssssssssť...?“, zasyčala jedna z kvapiek a vyparila sa.
„Nie, ale trpím. A keď trpím ja, musia trpieť aj moje sestry.“, odpovedala som smutne a ľahla si do trávy, pokračujúc v procese vraždenia neviniatok.
„Bola si našou sestrou?“, opýtala sa prekvapene kvapka vedľa môjho spánku a zakotúľala sa mi pod prameň vlasov.
„Bola. Pred mnohými a mnohými vekmi som bola jednou z vás... až kým som sa nezaľúbila do človeka.“, zašepkala som a ponorila si tvár do zelene trávy.
„A kto ťa zmenil na ľudskú bytosť?“, vyrušovala ma i naďalej svojimi otázkami zvedavá kvapka.
„Samotná láska. Prišla za mnou a ponúkla mi obchod. Stanem sa človekom, ale len za istých podmienok. Budem žiť naveky a nikdy viac sa už nezaľúbim. Až po jeho smrti som si uvedomila nevýhodu uzavretého obchodu a vypočítavosť lásky.“
Obrátila som sa na chrbát a nastavila tvár slnku.
„Héééj, pozor!“, vykríkla kvapka a vyšplhala sa na stonku sedmokrásky. „Chceš ma zabiť, alebo čo?“
„Prepáč, neuvedomila som si ťa.“
„Veru tak, ľudia si neuvedomujú, že existuje aj niečo iné ako sú oni.“
„Stačí, sestrička, už som sa ospravedlnila..“, odpovedala som s úsmevom a vychutnávala si teplo, ktoré mi prechádzalo cez pokožku do žíl, naplnených pulzujúcou krvou.
„A nechceš sa stať opäť rosou?“
„A dá sa to?“, spýtala som sa nedbalo, čakajúc zápornú odpoveď.
„Dá.“, vykĺzlo kvapke z jej malinkých pier a zažmurkala miniatúrnymi mihalnicami.
„Ale má to háčik. Len čo sa zmeníš na kvapku, vyparíš sa a umrieš. Už nebudeš mať tú stálu formu pravej rosy. Bude narušená poznaním človečenstva.“, vyslovila smutne kvapka podmienku môjho návratu. „Chceš to?“
„Chcem.“, odvetila som bez rozmýšľania. „Stratila som lásku a schopnosť milovať. A tým som stratila aj zmysel života. Ak nemiluješ, nežiješ, moja milá. Ako sa to dá urobiť?“
Kvapka sklonila hlávku a zosmutnela.
„Nepýtaj sa ma na spôsob. Len zavri oči a mysli na to, že život sa vykupuje životom“, riekla šalamúnsky a pozrela sa poslednýkrát na oblohu.
Zatvorila som oči a čakala.
Pocítila som, ako si mi kvapka sadla na čelo.
Zalial ma neuveriteľný pocit strachu a bolesti umierajúcej rosy na mojej tvári.
Telo mi spriesvitnelo a skvapalnilo sa do mojej predošlej formy.
Na pár sekúnd som pocítila dokonalé poznanie vlastnej podstaty.

Len čo som sa dotkla zeme, vyparila som sa do nekonečného priestoru večnej lásky a života.

napísanísané:: 9.9.2005

prečítalo:: 702 ludí