k6.sk - literárny server

Zoofilné harašenie

Z oka mi vyskočila maličká srnka.
‘Drzaňa jedna.‘, napadlo ma.
Prebehla cez kopce prsníkov a zastala na náhornej plošine môjho pevne vyrysovaného brucha.
„No čo moja, čo je?“, spýtala som sa jej, pozorujúc bielu rozkošnú škvrnku, ktorú mala za pravým uchom a usmiala som sa.
Srnka mi opätovala úsmev a kopýtkom zabŕdla do pupka.
„Som smädná.. Kde by som sa mohla napiť?“
„Musíš ísť ešte nižšie. Prejdeš cez lesík a tam nájdeš studničku.“, odpovedala som jej zdvorilo.
Srnka, bez jediného prejavu vďačnosti, sa otočila a vbehla do húštiny ryšavých chĺpkov.
Zakopla o kameň klitorisu a ňufákom narazila do vonkajšieho múru studne.
Vstala a začala hltavo piť.
Mala maličký a šikovný jazýček a ........... neuveriteľný smäd.
Spod privretých viečok som sa dívala, ako malá hlavička v mojom rozkroku behá hore - dole, vyvolávajúc vo mne neuveriteľné pocity rozkoše...
Orgazmus sa dostavil v priebehu niekoľkých minút jej nenásytného lízania posledných kvapiek vody z vnútorných stien studničky.
A v tom to prišlo.
Sila nečakaného zemetrasenia vymrštila srnku do výšky a hodila ju o sklo zrkadla, ktoré sa pod nárazom jej tielka rozbilo.
Malinkú mŕtvolku pokryli črepiny šťastia.
Vstala som a nežne ju zodvihla zo zeme.
„Ďakujem, moja.“, šepla som nečujne, utierajúc vlasmi čerstvú krv z nehybného kopýtka.
Pobozkala som ju na škvrnu za uškom a vložila do vitríny medzi ostatné vypreparované zvieratká, ktoré jediné ma vedeli uspokojiť.