k6.sk - literárny server

„Buchtička! Už päť týždňov som čistý....teda, dokým som sa nevrátil späť na toto sídlisko,“ hodil na mňa ten nevinný vyhulený pohľad, ktorému som napriek našej odlišnosti a nášmu dlhoročnému priateľstvu v poslednom čase nemohla odolať. Keď ho dnes obíjmem, nemôžem tvrdiť že nič necítim, ako to predstieram pred okolím. Cítim. Silno. Bolestivo. Nežne. Na plno... Nerozumiem ako a kedy sa to stalo. Veď sa poznáme roky. Neviem, prečo ho chcem. Nemá nič. Len vychudnuté telo, pár vychodených základných škôl, prázdno v hlave...No má aj niečo iné. Oči, ktoré ma dokážu pohltiť. Ruky, ktoré ma pevne objímajú. Slová, ktoré sú balzamom pre dušu.
On vie, ako to so mnou je. Aj to, ako to je s ním. Nevie však, ako to s ním bude. No ja viem ako to bude so mnou. Viem, že to nebude s ním.
Kráčali sme našou dobre poznanou cestou ku fabrike, kde väčšina ľudí z tohto sídliska pracuje. Sadáme si na kus betónu s výhľadom na vzdialenú diaľnicu smerujúcu do mesta. Vzduch vonia tak, ako keď cítite že sa deje niečo výnimočné. Slnko vysiela svoje posledné lúče a umožňuje mi vidieť jeho tvár. Sme ticho. Pozrie sa na mňa. Ja sa robím, že ho nevidím a upäto sledujem diaľnicu. V tejto polohe dlho nevydržím a pozriem sa na neho.
„Odchádzam už zajtra,“ povedal mi pozerajúc sa na moje ruky. „ Keď som tam, nemám chuť. Tu je to iné. Veď poznáš tých ľudí...“ „ Čo si tu bez teba počnem? Jaj ty...!“ Objala som ho. Prehodili sme zopár nepodstatných slov o tom, ako si budeme chýbať. Bude mi viac chýbať ako som mu povedala. Dúfam, že to vie.
Na cestu späť sme takmer nevideli. Výťah sa ako obvykle zasekol medzi štvrtým a piatym poschodím. Brat už spí s rodičia pozerali Milionára. Umyjem sa, prezlečiem a ľahnem do postele. Zajtra ho už neuvidím.