k6.sk - literárny server

Sedeli v útulnej garsónke na gauči oproti dverám. Hrali karty. Pomaly si osvojovali pravidlá Žolíka.
„Keď on je taký zlatý! Vieš, je naozaj môj typ. Maľuje nádherné obrazy. Myslím, že tento fakt zohráva veľkú úlohu. Jednoducho sa mi páčia muži výtvarníci. Môj otec je umelec, dokonca aj brat. Celá rodina je obdarená talentom. Ja sa tiež pokúšam zdokonaliť,“ vysvetľovala Jana, pričom výrazne gestikulovala rukami. Zora ju pozorne počúvala. Páčilo sa jej, keď Jana rozprávala. Mohla hovoriť aj o zjazde dôchodcov pri soche Tomáša Baťu, a stále dokázala svojou eleganciou a prirodzenosťou upútať. V Janinej prítomnosti sa vždy cítila dobre. Zora mlčala a ukladala si karty. Možno nepôsobila príliš zaujato, ale v skutočnosti prežívala každé priateľkine slovo. Vo všetkých príbehoch zamieňala Janu za seba, stávala sa novou bytosťou s úplne inými plánmi do budúcnosti, s nezvyčajnými zážitkami a nepoznanými vzťahmi. Žila dva životy. Jeden vlastný a druhý imaginárny.
„Prosím, poraď mi. Páčia sa mi dvaja chalani a nedokážem sa rozhodnúť. Skúsila som si všelijako pomôcť. Napríklad som vyčkávala, ktorý o mňa bude mať záujem dlhšie. A keď som sa takmer rozhodla, stalo sa niečo, čo ma znova zmiatlo a dostalo do rovnakej situácie. A opäť obaja pritiahli moju pozornosť. A povedala som ti, že ma chce ešte jeden? Vraj by mi rád ukázal básne, čo napísal. V čajovni. Ale nepáči sa mi. Akoby mi dvaja nestačili! Veď už s nimi mám dosť komplikovaný život!“ Jana dokončila jeden zo svojich obvyklých monológov. „Čo by si na mojom mieste urobila ty?“ chcela počuť aj iný názor. Potiahla si kartu a vyhodila pikovú trojku.
Zora bola ticho. Premýšľala. Zvažovala všetky možnosti, no stále jej vychádzala rovnaká odpoveď. „Neviem. V takejto situácii som sa ešte (bohužiaľ) neocitla. O mňa muž ani nezakopne. Len občas, a to sa potkne. Prepáč. Rada by som ti pomohla, ale...“nedokončila vetu. Vzdychla si a zadívala sa späť do kariet.
V tichosti pokračovali v hre. Vzduch pretínali letiace karty. S jemným žuchnutím dopadali na seba. Kopy si pomaly premieňali výšky.
Jana zanadávala: „Do kelu! Teraz by sa mi zišla guľová osmina!“
Zora sa rozosmiala. „Neskoro! Už som ju dvakrát vyhodila. Nevyužila si šancu a ďalšia už nebude. Máš smolu.“
Ozvalo sa klopanie. Prichádzalo odo dverí. Jana sa zaklonila a vyslobodila si nohy z tureckého sedu. „Raz, dva, tri a hop!“ švihla telom a vstala. Pomaly kráčala k dverám. Karty držala stále v ruke. Zora si ľahla na chrbát a s hlasným zívnutím sa natiahla. Chrbtica zapukala. Zdĺhavo vydýchla. „Už ma to prestáva baviť,“ ospalo zložila svoje karty do úhľadnej kôpky.
Klopkanie neprestávalo. Jana otvorila dvere. Zostala zarazená. Zmohla sa akurát na: „Ahoj!“ Mala pravdu. Bol pekný. Veľmi. Zora ho videla prvýkrát. Nič nepovedala.
Útly mladík pozrel na Janu, na karty v jej rukách a napokon aj na Zoru. Podľa výrazu jeho tváre nemohli čakať nič dobré.
„Takže nemáš čas, že?!“ naštvane sa otočil a odišiel. Stála bezbranne vo dverách. Oči sa jej plnili slzami. Ani sa nepohla.
Zora sklamane sledovala celú scénu. Bolo jej ľúto priateľky. Teraz nepomôžu slová. Vytiahla z vrecka nohavíc čokoládový cukrík a položila ho na miesto, kde ešte pred chvíľou sedela Jana v dobrej nálade. Vysnívaný muž, o ktorom Zora len počula, sa behom pár sekúnd zhmotnil a vzápätí jeho roztrieštené telo dopadlo na zem ako úlomky rozbitého zrkadla. Ako karty z Janinej ruky. Jedine srdcová desiatka bola obrátená lícom k jej tvári. Jana pozrela k zemi a prikývla.
Zora si opäť rozložila karty do vejára. Smutne po nich prebehla očami. Stále to isté. Tri dvojky a srdcový kráľ.