Známosť s nespoznanou -„Druhé prebudenie“– 4. časť

autor:: Neit

rubrika:: poviedky

Horúci kúpeľ mi pomáha začať premýšľať. Spolu s potom, ktorý mi steká po čele sa vytráca aj moje chaotické uvažovanie. Človeče, do čoho sa to púšťam?

Plynutie života mi zrazu pripadá ako pohyb vlaku. Každý môže byť rušňovodičom toho svojho vlaku. Ľudia viac či menej, poznajú, či nepoznajú cieľ cesty. Rovnako poznajú, či nepoznajú aj trať, ktorá ich tam privedie. Trať, po ktorej idú určuje aj pasažierov, ktorí do nášho vlaku nastupujú alebo z neho vystupujú. Pretože vlak ide po koľajniciach, ktoré vytyčujú spoločenské zvyklosti a obvyklosti, v pokoji prežívajú aj ľudia, ktorí sa vedeniu vlaku priveľmi nevenujú. Asi sú skôr pasažiermi. Nikto im však nebráni chopiť sa riadenia vlaku. Občas je veľmi ťažko rozoznať či sme rušňovodičmi alebo cestujúcimi. Kým sa nedostaneme na výhybky.

Výhybky sú rozhodujúce.

Sú také, ktoré si nevšimneme, o ktorých nevieme kam vedú, ktoré z pohodlnosti míňame aj tie, na ktoré zúfalo čakáme.
Kde som ja?
Vyzerá to tak, že som sa priveľmi sústreďoval na vedenie vlaku. Tak sa mi stalo, že som z rušňa, zaujatý cieľom, ani veľmi netušil akí cestujúci po ceste do môjho vlaku nastúpili a aký majú pocit z jazdy. Všetko by bolo v poriadku, keby sa po čase nerozhodli vystúpiť, práve tí na ktorých mi najviac záležalo. Vystúpiť však chceli mimo mojej trate. Z nejakého nejasného pocitu naivnej dobroty som začal sledovať ich výhybky. Prineskoro som si uvedomil, že tieto výhybky sú často úplne iné ako moje. V určitom zaslepení myšlienkou, že keď sa dostanem na ich trať, tak nevystúpia som ignoroval fakt, že určite existuje trať, ktorá by pri troške úsilia chápať sa navzájom, vyhovovala mne aj pasažierom.
Zrazu som sa ocitol v prestupnom depe. Moji cestujúci pochopili, že ja nejdem po svojej trati a pre nich je jednoduchšie ísť iným vlakom.
Zisťujem, že znova myslím na svoj rozvod, ktorý si dodnes neviem racionálne vysvetliť. Od vtedy sa mi veľmi nedarí nájsť svoju trať. Asi aj preto, sa zúfalo snažím neminúť žiadnu výhybku. Neviem síce presne kam a kadiaľ by moja trať mala viesť. S určitosťou však viem, že by som mal riadiť lokomotívu spolu s niekým na kom mi záleží. A nájsť nie moju, ale našu trať.

Znovu to celé priveľmi komplikujem. Keby som neustále nehľadal tie najzložitejšie riešenia, tak by som určite žil spokojnejšie. Vraciam sa podvedome k včerajším úvahám. Dnes sa určite stretnem s Juditou. Má ma rada. Časom a s kúskom fantázie sa začne určite meniť aj môj vzťah k nej. Načo tie vysilujúce pátrania po niekom, koho ani nepoznám? Už pridlho žijem niekde medzi snom a realitou.

Všimnem si pruh slnečného svetla, ktoré dopadá medzerou medzi závesmi. Zrazu cítim, že zo mňa niečo spadlo. Niečo ťaživé, o čom som ani netušil, že v sebe nosím. Roztiahnem závesy a cítim radosť z toho, že dnes strávim tento slnečný deň s Juditou.
Ešte sa musím zbaviť telefónu a dát, ktoré už nikdy nebudem potrebovať. Telefón vyhodím po ceste k Judite. Impulzívne som sa rozhodol som sa, že ju prekvapím u nej doma. Sadám k PC, aby som zlikvidoval posledné stopy šialenej príhody. Pri mazaní dát mi to predsa len nedá. Bolo by bolo zaujímavé zistiť, či by som sa s prezývkou trafil. Po chvíli premýšľania nad myšlienkovými pochodmi bývalého vlastníka mobilu to zabalím. Hlbšie analýzy nemajú zmysel. Tipol by som asi študentku. Dáša je dosť inteligentná. A to ju asi najviac odlišovalo od tých kamošiek v Kelte. Za pokus nič nedám. Víťazí zvedavosť. Zároveň, si však dávam záväzok, že aj ak to bude Dáša, tak jednoducho zložím. Opisujem číslo, ktoré je na pevnú linku, čím rapídne klesá pravdepodobnosť, že niekto zodvihne. Potom nenávratne zmažem všetky dáta. CDčko s námahou zlomím a pochovám v odpadkovom koši. K Judite pôjdem peši a po ceste sa zastavím v kvetinárstve. Určite odpadne keď ma zbadá s kyticou. Život začína byť nejaký veselší. Kvôli tomu, aby som to zistil som asi musel stretnúť záhadnú Dášu. Neviem si spomenúť ako dlho som už nekupoval kvety. Kvetinárka sa usmieva nad mojimi rozpakmi a pripraví mi celkom pekne ozdobenú bielu ružu.
Cestou z kvetinárstva ešte zahodím mobil do kontajnera a tak sa zbavujem posledného puta s podivným zoznámením. Oproti na chodníku stojí telefónna búdka. Pripadá mi ako stelesnenie pokušenia, ktorému nedokážem odolať. Spomeniem si na papierik s číslom. Necítim však už to napätie ako vždy pred tým, keď som si spomenul na Dášu. Jediným pocitom je zvedavosť či som taký dobrý a uhádol som prezývku.
Vytáčam číslo.
Telefón zvoní, ale nikto ho nedvíha. Som rozhodnutý, že po piatich zvoneniach zložím, zlikvidujem číslo a nebudem viac pokúšať ani svoj ani Dášin osud. Cítim ako sa do mňa predsa len zakráda napätie. Pousmejem sa nad sebou. Beriem kyticu
a poberám sa na odchod. V slúchadle to cvakne.
„Prosím? Judita Miškovská."
Ten ospalý hlas bohužiaľ poznám veľmi dobre.
Niečo sa vo mne rozbilo. Vidím len stovky farebných črepov ako po explózii okien katedrály, ktoré už nikto nezreštauruje.
Nevládzem premýšľať.
Kvetinu vraciam kvetinárke. Nič nepovie, len mi do dlane vtisne balík papierových vreckoviek.
Kde sú teórie o vlakoch? Teraz už viem, že môj život je skôr letom neriadeného balónu. Jarný deň je aj naďalej neuveriteľne krásny. Pre tých, ktorí to dokážu vnímať, aj pre tých, ktorí si to nevšimnú a majú len dobrý pocit aj pre...

Neit

napísanísané:: 1.9.2005

prečítalo:: 1519 ludí