Známosť s nespoznanou - „Pátranie“– 3. časť
autor:: Neit
rubrika:: poviedky
Cítim, že si musím usporiadať myšlienky. Pôjdem domov pešo. Centru sa radšej vyhnem. Rýchlo kráčam smerom k tunelu a vyhýbam sa osvetleným miestam. Po Strmej sa dostanem na Mudroňovu a odtiaľ to mám na skok. Ako za starých čias, keď som na taxík ani nepomyslel a večery či skôr noci končievali odprevadením aktuálnej priateľky na nočák. Tu sme lúčenie preťahovali až do odchodu posledného spoja. Mne už zostalo len ísť po svojich. Väčšina z nich bola z Petržalky, takže úplne iné končiny a nočáky. Často mi vŕtalo v hlave prečo som nikdy žiadnu z bývalých nestretol lúčiacu sa v zákutiach pri Starom rozhlase s mojimi nasledovníkmi.
Pri úvahách som si spomenul na Juditu. Volať jej už nebudem. Určite ma bude prehovárať aby som sa zastavil v jej privátiku na Palisádoch. Buď neodolám alebo bude smutná, ak odmietnem. Obidve varianty sú momentálne na nič.
Tak posielam SMS: „Prepáč, ale nejako mi to nevyšlo.“
Prestávka na napísanie SMS sa mi zišla na nabratie dychu. Už tú Strmú nezvládam ako kedysi.
Spomeniem si aj na druhý mobil. Najradšej by som sa hneď pohrabal v telefónnom zozname. Neuveriteľné je, že v tomto prípade nemám žiadne morálne zábrany. Vždy sa mi zdalo, že je to rovnaké svinstvo ako otvoriť cudzí list. Teraz sa mi to zdá v pohode. Viem, že ho nemôžem zapnúť pretože pri prihlásení do siete by ma hneď lokalizovali. Určite už operátori vlastnia príslušný policajný príkaz. Zabehnem za kamošmi zo servisu mobilov. Oni mi radi za fľašku spravia kópiu SIM-ky a adresára mobilu.
Domov prichádzam totálne dolámaný. A znova zaspomínam na bývalú kondičku, keď som s prehľadom túto cestu absolvoval aj tri krát do týždňa. Napriek tomu, že som býval pätnásť minút od intráku ekonomickej výšky, plného nudiacich sa spolužiačok. Principiálne som však nechcel miešať nepríjemné zážitky okolo školy s ušľachtilejšími citmi. Bol aj dobrý pocit mať blízko domova miesto s minimálnou pravdepodobnosťou náhodných stretnutí s bývalými či súčasnými. Po sprche zaspávam okamžite, konečne po dlhšom čase, kvôli fyzickej únave.
Ráno ma zobudí SMSka od Judity. „Prepáč, že som nenapísala ale už som spala. Škoda, že nám to znovu nevyšlo.“
Musím to s Juditou seriózne vyriešiť. Začínam si pripadať v tomto vzťahu ako hajzlík. Najhoršie je, že jej takýto vzťah podľa všetkého vyhovuje.
Aj tak myslím stále len na Dášu. Mimovoľne si spomeniem na verše ktoré som na strednej anonymne strčil do zošita nedosiahnuteľnej platonickej láske.
„Tvoja láska je kráľ.
A ja som len galejník
Do vyhnanstva vlastných túžob,
mojou láskou poslaný...“
Je nedeľa a neviem či sa mi podarí prehovoriť chlapcov, aby mi skopčili údaje z mobilu. Možno spia v robote unavený chľastom a nočným chatovaním. Najrozumnejšie bude skočiť priamo do ich polo ilegálnej firmičky a prekvapiť ich hneď ráno. Budú mať menej otázok a vystačím si s jednoduchou historkou.
Za chvíľu vystupujem z auta na sídlisku a zvoním na zvonček firmy sídliacej v pivničných priestoroch paneláku. Bez odozvy. Do brány vstupuje dôstojne vyzerajúca pani so psom. Slušne pozdravím a hrniem sa za ňou do otvoreného vchodu. Hodí pohoršený pohľad na fľašku Beefeatera, ktorú držím v ruke, ale púšťa ma do vchodu. Zabúcham na plechové dvere s hrdou nálepkou ProTel.
Nič.
Skúšam ešte raz. Za dverami začujem zvuky chaotického pohybu.
„Kto je?“, ozve sa o chvíľu.
„Oliver“, zmierňujem obavy
Dvere sa otvoria.
„Čo blbneš bez ohlásenia?“, prehovorí Runy.
„Chcel som ťa nechať v nedeľu dlhšie spať.“
„Kvôli tomu som spláchol cigu za dve kilá.“ pozrie na mňa a zúfalo červenými očami prejde pohľadom na fľašku. Nahnevané črty tváre zmäknú. Podáva mi ruku spôsobom, na ktorý som už skoro zabudol.
„Runy, hneď zrána tráva? Keby sme ešte boli spolu v tíme, tak by si práve začal robiť 50 klikov.“
„Ale vtedy nebola tráva. A nemudruj. Povedz čo chceš“, odvetil namrzene a zobral mi Beefeater z ruky.
„Potrebujem okopčiť nejaké dáta z mobilu.“
„Oliver ty a lopka? Začína sa mi búrať moja schéma rovnováhy poctivých a darebákov“, hovorí a chytá sa s útrpným pohľadom podvedome za hlavu.
„Koľko báb si v noci zbalil?“ mením radšej tému na jeho obľúbený chat.
„24 + 1. Nebolo to zlé“, chytá sa a nalieva si môj gin.
„Dáš si aj ty?“, pýta sa formálne a nalieva mi.
„Neblni som autom.“
„Ó, vraciaš sa do mojej schémy.“ prevráti do seba pohár, zatvári sa zničene a naleje si ďalší.
„Oli som úplne dead, aký to je mobil?“
Vytiahnem striebornú Motorolu.
„Ok čítačka SIM je tu.“ ukáže na PC a spustí program.
Prejde k druhému PC podá mi USB kábel.
„Program si nájdeš sám.“
Pomaly sa odsúva ku skladu, ktorý je zároveň aj spálňou. Spoza dverí nesmelo vykúka dievča. Bože môj však tá nemá viac ako šestnásť. Radšej to nekomentujem hoci už viem čo znamená +1 z chatového skóre. Neviem prečo mám stále chuť Lumiho vychovávať. Kedysi sme denne spolu trénovali. Počúval rovnakú muziku, hoci bol o dosť mladší. Keď sa stal snom všetkých depešáčiek z Dúbravky, tak si zvolil trochu iný šport.
Vkladám SIMku do čítačky. Cítim podobné napätie ako keď som sa blížil k Redute na prvé stretnutie s Dášou. Dáta sa presúvajú spleťou káblov na disk a ja mám pocit, že už popoludní mám šancu na ďalšie stretnutie. Mobil pripájam k druhému PC. Soft ho hneď nájde a skopírovať adresár je hračka.
Pri prvom pohľade na záznamy, už taký optimista nie som. Chlapík má evidentne záľubu v prezývkach.
Najlepšie bude rýchlo adresy nahrať na CD a pobrať sa skôr ako sa začne Runy zaujímať.
Hotoví som za desať minút. Ešte zakričím pozdrav a zdrhám.
Šoférujem dosť nervózne a neviem sa dočkať ako si svoj dátový úlovok pozriem doma. Operačný systém nabieha neskutočne dlho. Konečne môžem v kľude nájsť Dášine číslo.
Neveriacky čumím na monitor. Okrem Zuzany a Denisy nenachádzam žiadne dievčenské mená. Trochu ma zamrazí pri pohľade na PINy ku kreditkám, ktoré sú uložené bez akejkoľvek fantázie. Ten chlapík si je absolútne istý. Zato fantáziou k prezývkam báb vôbec neplytval. Vidiečanka, Študentka, Ceckatá, Petržalčanka, Cigánka, DobráTrnávka, Elanistka,...
Všetky v jednej skupine veľavravne nazvanej Pichačky. Po Dáši ani chýru. Pozerám ešte raz. Zúfalo klikám bez prijateľnejšieho výsledku.
Nemôžem predsa zavolať všetkým. To by sa medzi nimi prirýchlo roznieslo. Idem si prevetrať hlavu, teda zapáliť na balkón. Musím risknúť nejakú prezývku. Koľko mám pokusov? Viacerým ako trom volať nemôžem. Určite nemôžem volať z mobilu. Musím použiť telefónnu búdku. Preháňa sa mi hlavou. Tých prezýviek je tam asi štyridsať. O Dáši skoro nič neviem. Teda určite menej ako ona o mne. Stále si myslím, že aj ona stojí o to stretnúť sa so mnou? Som priveľmi rozrušený na to, aby som pragmaticky uvažoval. Pobyt na čerstvom vzduchu mi nepomohol. Idem si napustiť do vane vodu. Teplý kúpeľ mi vždy pomohol prečistiť hlavu.
Neit
Pri úvahách som si spomenul na Juditu. Volať jej už nebudem. Určite ma bude prehovárať aby som sa zastavil v jej privátiku na Palisádoch. Buď neodolám alebo bude smutná, ak odmietnem. Obidve varianty sú momentálne na nič.
Tak posielam SMS: „Prepáč, ale nejako mi to nevyšlo.“
Prestávka na napísanie SMS sa mi zišla na nabratie dychu. Už tú Strmú nezvládam ako kedysi.
Spomeniem si aj na druhý mobil. Najradšej by som sa hneď pohrabal v telefónnom zozname. Neuveriteľné je, že v tomto prípade nemám žiadne morálne zábrany. Vždy sa mi zdalo, že je to rovnaké svinstvo ako otvoriť cudzí list. Teraz sa mi to zdá v pohode. Viem, že ho nemôžem zapnúť pretože pri prihlásení do siete by ma hneď lokalizovali. Určite už operátori vlastnia príslušný policajný príkaz. Zabehnem za kamošmi zo servisu mobilov. Oni mi radi za fľašku spravia kópiu SIM-ky a adresára mobilu.
Domov prichádzam totálne dolámaný. A znova zaspomínam na bývalú kondičku, keď som s prehľadom túto cestu absolvoval aj tri krát do týždňa. Napriek tomu, že som býval pätnásť minút od intráku ekonomickej výšky, plného nudiacich sa spolužiačok. Principiálne som však nechcel miešať nepríjemné zážitky okolo školy s ušľachtilejšími citmi. Bol aj dobrý pocit mať blízko domova miesto s minimálnou pravdepodobnosťou náhodných stretnutí s bývalými či súčasnými. Po sprche zaspávam okamžite, konečne po dlhšom čase, kvôli fyzickej únave.
Ráno ma zobudí SMSka od Judity. „Prepáč, že som nenapísala ale už som spala. Škoda, že nám to znovu nevyšlo.“
Musím to s Juditou seriózne vyriešiť. Začínam si pripadať v tomto vzťahu ako hajzlík. Najhoršie je, že jej takýto vzťah podľa všetkého vyhovuje.
Aj tak myslím stále len na Dášu. Mimovoľne si spomeniem na verše ktoré som na strednej anonymne strčil do zošita nedosiahnuteľnej platonickej láske.
„Tvoja láska je kráľ.
A ja som len galejník
Do vyhnanstva vlastných túžob,
mojou láskou poslaný...“
Je nedeľa a neviem či sa mi podarí prehovoriť chlapcov, aby mi skopčili údaje z mobilu. Možno spia v robote unavený chľastom a nočným chatovaním. Najrozumnejšie bude skočiť priamo do ich polo ilegálnej firmičky a prekvapiť ich hneď ráno. Budú mať menej otázok a vystačím si s jednoduchou historkou.
Za chvíľu vystupujem z auta na sídlisku a zvoním na zvonček firmy sídliacej v pivničných priestoroch paneláku. Bez odozvy. Do brány vstupuje dôstojne vyzerajúca pani so psom. Slušne pozdravím a hrniem sa za ňou do otvoreného vchodu. Hodí pohoršený pohľad na fľašku Beefeatera, ktorú držím v ruke, ale púšťa ma do vchodu. Zabúcham na plechové dvere s hrdou nálepkou ProTel.
Nič.
Skúšam ešte raz. Za dverami začujem zvuky chaotického pohybu.
„Kto je?“, ozve sa o chvíľu.
„Oliver“, zmierňujem obavy
Dvere sa otvoria.
„Čo blbneš bez ohlásenia?“, prehovorí Runy.
„Chcel som ťa nechať v nedeľu dlhšie spať.“
„Kvôli tomu som spláchol cigu za dve kilá.“ pozrie na mňa a zúfalo červenými očami prejde pohľadom na fľašku. Nahnevané črty tváre zmäknú. Podáva mi ruku spôsobom, na ktorý som už skoro zabudol.
„Runy, hneď zrána tráva? Keby sme ešte boli spolu v tíme, tak by si práve začal robiť 50 klikov.“
„Ale vtedy nebola tráva. A nemudruj. Povedz čo chceš“, odvetil namrzene a zobral mi Beefeater z ruky.
„Potrebujem okopčiť nejaké dáta z mobilu.“
„Oliver ty a lopka? Začína sa mi búrať moja schéma rovnováhy poctivých a darebákov“, hovorí a chytá sa s útrpným pohľadom podvedome za hlavu.
„Koľko báb si v noci zbalil?“ mením radšej tému na jeho obľúbený chat.
„24 + 1. Nebolo to zlé“, chytá sa a nalieva si môj gin.
„Dáš si aj ty?“, pýta sa formálne a nalieva mi.
„Neblni som autom.“
„Ó, vraciaš sa do mojej schémy.“ prevráti do seba pohár, zatvári sa zničene a naleje si ďalší.
„Oli som úplne dead, aký to je mobil?“
Vytiahnem striebornú Motorolu.
„Ok čítačka SIM je tu.“ ukáže na PC a spustí program.
Prejde k druhému PC podá mi USB kábel.
„Program si nájdeš sám.“
Pomaly sa odsúva ku skladu, ktorý je zároveň aj spálňou. Spoza dverí nesmelo vykúka dievča. Bože môj však tá nemá viac ako šestnásť. Radšej to nekomentujem hoci už viem čo znamená +1 z chatového skóre. Neviem prečo mám stále chuť Lumiho vychovávať. Kedysi sme denne spolu trénovali. Počúval rovnakú muziku, hoci bol o dosť mladší. Keď sa stal snom všetkých depešáčiek z Dúbravky, tak si zvolil trochu iný šport.
Vkladám SIMku do čítačky. Cítim podobné napätie ako keď som sa blížil k Redute na prvé stretnutie s Dášou. Dáta sa presúvajú spleťou káblov na disk a ja mám pocit, že už popoludní mám šancu na ďalšie stretnutie. Mobil pripájam k druhému PC. Soft ho hneď nájde a skopírovať adresár je hračka.
Pri prvom pohľade na záznamy, už taký optimista nie som. Chlapík má evidentne záľubu v prezývkach.
Najlepšie bude rýchlo adresy nahrať na CD a pobrať sa skôr ako sa začne Runy zaujímať.
Hotoví som za desať minút. Ešte zakričím pozdrav a zdrhám.
Šoférujem dosť nervózne a neviem sa dočkať ako si svoj dátový úlovok pozriem doma. Operačný systém nabieha neskutočne dlho. Konečne môžem v kľude nájsť Dášine číslo.
Neveriacky čumím na monitor. Okrem Zuzany a Denisy nenachádzam žiadne dievčenské mená. Trochu ma zamrazí pri pohľade na PINy ku kreditkám, ktoré sú uložené bez akejkoľvek fantázie. Ten chlapík si je absolútne istý. Zato fantáziou k prezývkam báb vôbec neplytval. Vidiečanka, Študentka, Ceckatá, Petržalčanka, Cigánka, DobráTrnávka, Elanistka,...
Všetky v jednej skupine veľavravne nazvanej Pichačky. Po Dáši ani chýru. Pozerám ešte raz. Zúfalo klikám bez prijateľnejšieho výsledku.
Nemôžem predsa zavolať všetkým. To by sa medzi nimi prirýchlo roznieslo. Idem si prevetrať hlavu, teda zapáliť na balkón. Musím risknúť nejakú prezývku. Koľko mám pokusov? Viacerým ako trom volať nemôžem. Určite nemôžem volať z mobilu. Musím použiť telefónnu búdku. Preháňa sa mi hlavou. Tých prezýviek je tam asi štyridsať. O Dáši skoro nič neviem. Teda určite menej ako ona o mne. Stále si myslím, že aj ona stojí o to stretnúť sa so mnou? Som priveľmi rozrušený na to, aby som pragmaticky uvažoval. Pobyt na čerstvom vzduchu mi nepomohol. Idem si napustiť do vane vodu. Teplý kúpeľ mi vždy pomohol prečistiť hlavu.
Neit
napísanísané:: 31.8.2005
prečítalo:: 1427 ludí