k6.sk - literárny server

Výmenný kurz ľudského života

Sedela som paralyzovane ako po hlbokej hypnóze - ak tak môžem nazvať svoj psychický stav po včerajšej opici.
Pozerala sa do konárov stromov a podvedome vnímala hukot uháňajúcich áut.
Aký paradox, napadlo ma.
Vymleto čumím do slnka a spolu so zvukovými kulisami veľkomesta čakám na to, čo mi osud ešte pošle do cesty.
Nech je to čokoľvek, len dúfam, že to nebude ďalší kokot, pomyslela som si a uškrnula sa pri predstave môjho nočného vystúpenia v role dominy.
Nebola to zlá práca. Zaplatil ma dobre a ani som sa veľmi nenamakala.
Mlátila som ho ako o dušu a jemu sa ani nepostavil.
Chudák, bol z toho očividne sklamaný... Po pol hodine ma poslal domov aj s troma litrami vo vrecku..
No kto by sa neožral?
„Hej! Nechceš cigu?“, ozval sa za mnou ľahostajný ženský hlas.
Bez opýtania, či ma smie rušiť v mojej chvíľke meditácie nad zvrhlými chúťkami sexuálneho podsvetia človeka, si sadla a zapálila.
Pozrela som sa na votrelkyňu nebezpečným pohľadom Jacka Rozparovača a odvrkla jej: „Vypadni. Chcem byť sama.“
„No tááák...“, zatiahla ohradene a pokračovala vo fajčení, akoby sa nič nestalo, „Veď ja nič nerobím, len ti chcem ponúknuť cigaretu.. Nemusíš na mňa hneď tak zhurta útočiť.. Bože môj, dievča, veď ti nejdem odtrhnúť hlavu.“
Vyvalila sa do trávy a zavrela oči.
Nebola stará. Mohla mať asi tak 40 - 45 rokov, no život, akým žila, ju už označkoval.
Okolo očí hlboké vrásky, vyfajčené zošúverené pery a pokožka neidentifikovateľnej sivastej farby..
„Ako sa voláš?“, spýtala sa ma, žmúriac jedným okom a pokojne žula steblo trávy.
„Edit Piaf.“, vystrelila som si z nej.
„Teší ma. Mata Hari.“, odvetila ironicky a odhodila trávu za seba.
„Robíš si zo mňa dobrý deň? Myslíš si, že keď som oblečená ako bezdomovec, som aj sprostá? Ani len netušíš, kto som.“, veľavýznamne zahlásila.
„Pracujem pre ľudí, o ktorých sa radšej nahlas ani nehovorí.. O ktorých je lepšie mlčať.. Ak nie pre vlastnú bezpečnosť, tak pre bezpečnosť iných.. Musím odísť. Sú to hrozné svinstvá.. Dievča, ty si to nevieš ani predstaviť, čoho je človek schopný, ak má moc a žiadne svedomie..“
„A aké to je?“
Začalo ma to zaujímať. Nie každý deň stretnete niekoho, kto ma dosratejší život ako vy.
Takzvaná Mata Hari neodpovedala hneď.
Vstala zo zeme a začala si šúľať novú cigaretu, ticho sa prechádzajúc okolo mňa.
Začala ma znervózňovať.
Niečo vo mne mi podvedome našepkávalo: Ujdi, uteč preč... Zmizni odtiaľto, ty krava sprostá...
No napriek tomu som ostala sedieť.
Započúvala sa do jej krokov, pripomínajúcich kroky zakrádajúceho sa nájomného vraha.
„Je to skurvený život.. Robíš, čo ti povedia - či s tým vnútorne súhlasiš, alebo nie. Si ako zviera, ktoré bráni svoje teritórium. Zviera, ktoré je zavreté v klietke a keď ho vypustia von, ide sa zošalieť za čerstvým mäskom.. Ak chceš utiecť a zmeniť svoj spôsob života, nájdu ťa a bez mihnutia oka ťa odstránia..“
Hovorila pološialeným tónom hlasu a cítila som z nej skrytú, nepoznanú hrozbu..
„Teraz mi dali ďalšiu úlohu. Sľúbili, že potom môžem odísť. Konečne. Po 15 rokoch budem slobodná..“, rozprávala ďalej, stojac mi za chrbtom.
Musím čím skôr zmiznúť, napadlo ma...
Chcela som sa postaviť, keď v tom som zacítila bodavú bolesť pod ľavou lopatkou.. Nadýchla som sa a bolesť sa rozšírila do okolia.
Chladná oceľ noža opäť zaútočila.
Vrážala ju do mňa bez ľútosti a bez jediného zaváhania.
Profesionálna vrahyňa.
Zvalila som sa na zem a vímajúc prichádzajúci koniec som sa spýtala:
„Prečo? Prečo ja...?“
„Si môj lístok na slobodu.“, začula som matne odpoveď, “Mala si byť lepšou dominou.. Nebol s tebou spokojný. Mala si sa viac snažiť. Teraz je už neskoro. Vlastne, .... vždy je to tak... Aj pre mňa je už neskoro. Všetko je to len o hodnote výmenného kurzu ľudského života..“