Známosť s nespoznanou - „Prebudenie“– 2. časť

autor:: Neit

rubrika:: poviedky

Zo zadumania ma prebralo zvonenie mobilu. Pohľad na displej hneď v zárodku pochoval úplne iracionálnu myšlienku, že by to mohla byť ona.
„Čo tak skoro Lupi?“
„Už je skoro jedenásť. Chceš prespať celý deň?“
„ Oliver neviem nájsť peňaženku.“
„Najskôr ti ju skryla Henrieta, aby ťa vytrápila za včerajšok.“
„Ako minule s foťákom. Asi máš pravdu. To koho si včera zbalil?“ prezrádza Lupi pravý dôvod telefonátu.
„Keď máš chuť analyzovať včerajšok, radšej sa zamysli nad tým ako si chcel rozkopať taxík.“
„Mne je jedno kto to bol. Len Heňa vyzvedala. Povedal som jej, že som ťa musel čakať kým sa rozlúčiš.“
Nechce sa mi s nim diskutovať na tému čestných priateľských vzťahov.
„Stará známa. Stretnutie po rokoch. Nepoznáte ju. Bude jej to stačiť?“ hovorím v podstate pravdu.
„Dík, že ma podržíš. Bude teraz po tom pátrať a ja sa vyhnem vlastnému výsluchu.“
„Buď rád, že ja už nemám pre koho zisťovať čo si robil včera ty. Daj vedieť, keď Sherlok niečo zistí. Hoci ty jej asi pri popise hľadanej osoby veľmi nepomôžeš.“
„Keď som jej hovoril o tej podozrivej partičke v Kelte tvárila sa hovadsky múdro. Ide sem.“ zmenil zrazu tón. „Nemusíš mi vracať hneď za ten taxík Oliver. To počká.“ povie repliku určenú výhradne pre Henrietu a zloží.
To je zaujímavé čo si všeličo všimol. A to som predpokladal, že bude mať totálne okno. Namiesto hnevu na Lupiho pociťujem neurčitý pocit nádeje v Henrietine schopnosti.
Keby som fungoval vo vzťahu k nežnejšej polovičke ľudstva tak ako Lupi nesedel by som tu teraz sám. Tieto účelové pretvárky sú pravdepodobne základom dnešných harmonických vzťahov. Pomerne dlhodobo síce fungujú vzťahy aj na princípe krik, plač, udobrenie a odznova. Tento taliansky štýl vyžaduje viac hereckého umenia a menej inteligencie. Po mojich úbohých skúsenostiach so snahou o úprimný a rovnocenný vzťah som dospel k poznatku, že ak chcem dlhodobejšie s niekým žiť musím sa naučiť používať tieto jednoduché pravidlá. Vzhľadom na moju povahu prichádza do úvahy netaliansky štýl. Musím sa prekonvertovať z romantického rojka na pragmatického chlapa. Keď sa už moje rozhodnutie zjednodušiť si život stáva pevným, tak stretnem Dášu. A mne sa znova zdá sa, že tieto zabehané a preverené praktiky sú neuveriteľne primitívne.
Pri predklonoch slúžiacich na zozbieranie šatstva zrazu zisťujem, že ma neuveriteľne bolí hlava. Odtrpím si to bez chémie. Najlepšie pri činnostiach, ktoré som sa musel naučiť po pätnástich rokoch súžitia. Skončilo len kvôli mojej úchylnej snahe žiť vo vzťahu založenom na nejakom imaginárnom cite nezávislom od matérie života. Uvedomím si, že sa znova točím v bludnom kruhu protikladu vlastných idealistických predstáv a reality. Vkladám prádlo priamo do pračky. Učili nás, že skutočnosť je odraz reality vo vlastnom vedomí. Asi som chýbal na hodinách, kde učili ako si formovať vedomie tak aby mi odrážalo realitu v súlade so zaužívanými štandardami správania sa väčšiny. Teraz by som si tu asi nevešal slipy na sušiak, ale dôstojne by som sa pretvaroval niekde pri nákupoch v Ikea. Rovnako by som presne vedel čo budem robiť zvyšok dňa.
Hneď ma napadne Dáša. Neviem či som magorom od narodenia alebo vyhľadávam rôzne komplikovanosti iba v poslednom čase. Stačilo by zavolať Judite a mám o večer postarané. Keby som bol dostatočne pripravený na harmonický vzťah, teda účelové pretvárky, rada sa mi postará aj o zvyšok života. Viem však, že by som na rande stále myslel na Dášu. Na takého sviniara sa zatiaľ ešte necítim.
Pôjdem na Kolibu. Trochu turistiky nezaškodí. Fyzická únava je najlepším liekom na tieto boľavé myšlienky.

Koliba počtom prírody chtivých ľudí pripomína skôr korzo ako les. Rýchlo sa snažím prepracovať k svojmu takmer privátnemu chodníku. Vedie pod chátrajúcou desaťročia nefunkčnou lanovkou.
Nikoho tu niet, pretože motať sa pod polorozpadnutými oceľovými nosníkmi nenapadne každého. Lanovka je vždy iná. Určite sa mení viac ako v dobách plnej prevádzky. V určitom zmysle je zaujímavejšia, hoci sa mení k horšiemu a dávno už neslúži pôvodnému účelu. Pripomína mi to môj život. Aj keď lanovka sa pomaly vzdáva prirodzene bujnejúcemu lesu. Ja som sa rozhodol vzdať vlastnej prirodzenosti a podľahnúť spoločenským zvyklostiam.
V tom mi môže najviac pomôcť Judita. Tá presne vie čo je kedy normálne spraviť alebo povedať. Pri kúsku úsilia sa stanem bežnou časťou spoločnosti pomerne rýchlo. A nestihnem dať ani ruky hore. Beriem mobil a rýchlo volím jej meno zo zoznamu. Skôr ako mi v tom zabránia výčitky svedomia. Nedvíha.
V záchvate seba ľútosti som si ani nevšimol, že sa začína stmievať. Rýchlo šliapem späť pod opusteným skanzenom bývalého cieľa rodinných vychádzok.
Prišla mi SMS od Judity. „Som na skúške. Skončím za 1hod. Zavolám ti.“
Tak teraz fidliká na violončele. Alibisticky jej odpoviem. „Zavolám ti ja. Asi budem mimo signálu.“
Prichádzam k prvým bufetom. Osadenstvo sa zmenilo. Rodinky s deťmi vystriedali zaľúbenci. Ja sa zastavím až v Slamke na konečnej trolejbusov. Nebol som tu už tri roky. Od posledného výletu, keď som bol ešte súčasťou naoko fungujúcej rodiny. Slamka sa nezmenila. Len reklama na pivo Tatran vystriedala značka Stein.
Do kelu nezmenilo sa ani osadenstvo. Už ma zaregistrovala partia z Kramárov. Nebežia ma síce vítať, ale ak si neprisadnem, prisadnú oni ku mne. Idem si zobrať kofolu do vnútra k výčapu. Smerujem k ich stolu.
„Nazdar Oliver, to čo piješ?“ víta ma Grcko.
„Čo vy? Stále pri rovnakom stole?“ nereagujem na výčitku mojej voľby nápoja.
„Jasné. A ty kde sa tu berieš?“ pýta sa Vajgel.
Zaujímavé je, že na Kramároch má prezývku snáď každý.
„Bol som sa prejsť na Kolibe.“
„A mladú si poslal domov?“ zaujíma sa Grcko.
„Bol som sám.“
„Ty si teplý?“ nechápe trochu pripitý chlapík, ktorého poznám len z videnia.
„Účet Zorka!“ zakričí Vajgel na čašníčku.
„Už končíte?“ čudujem sa.
„Tamáši oslavuje v meste narodky. Poď s nami. Bude rád, keď ťa uvidí.“
Tamáši, kamoš z Kramárov s ktorým som si asi najviac rozumel. Medzi ľuďmi, s ktorými práve sedím bol najuznávanejší, pretože absolvoval zopár ročníkov výšky. Kompenzoval si to tým, že ako prvý v Bratislave chodil niekedy v osemdesiatych rokoch v sukni.
„Tamášiho rád stretnem. Bude tam aj jeho Renáta?“
„Už sú rozvedení. Škaredo ho odfajčila. Radšej ju ani nespomínaj. Mrzí ho to hlavne kvôli dcére.“
Nastupujeme do trolejbusu. Kramárčania neostali nič dlžný svojej povesti. Na žiadnej z cestujúcich neostala po ich hlasných vulgárnych poznámkach suchá ani nitka. Mám taký pocit, že niektorým aj imponovalo, že si ich niekto všíma. Preto sú asi chlapci z Kramárov napriek svojej vulgarite stále populárni.
Sadáme si na Ventúrskej do Fašistov. Dozvedám sa, že Tamáši príde tak za hodinku.
Grcko číta SMSku. Ja si spomínam na Juditu. Buď ešte cvičí alebo sedí na minerálke s jej oddaným nosičom violončela. Potrasiem Tamášimu pravicou a pôjdem za ňou. Keby som ju dotiahol do tejto partie, tak by ich poznámky asi navždy poznačili jej osobnosť.
„Ona je úplne jebnutá. Dva roky som sa jej neozval a ona mi vždy oznámi adresu, kde sa presťahovala. Asi som v posteli fakt perfektný." zoznamuje nás s obsahom SMS Grcko.
„Ja mám úplne opačný problém.“
„Nejde ti to v posteli?“
Nenechá ma dopovedať Vajgel.
„Nie. Včera som spoznal super babu a netuším kde býva aký ma telefón. Proste nič.“
„Na to sa vyser. Zuza je teraz voľná. Dám ti na ňu číslo.“ rieši to po svojom Vajgel.
„Vďaka. To je o inom.“
Nechce sa mi veriť vlastným očiam, keď zbadám Dášu ako uteká hore Ventúrskou predierajúc sa medzi turistami.
„Do prdele! Však tam je!“ ukazujem prstom a štartujem od stola.
Pri Univerzitnej knižnici sa mi stratí v skupine japonských turistov. Mohla utekať rovno pod Michalskú alebo doľava k Dežmárovi. Z pohľadu na dav smerom k Michalskej mi je jasné, že nemám nádej. Riskujem a utekám pasážou k Dežmárovi. Vybehnem z pasáže a vidím len mŕtvu ulicu. Chvíľu chaoticky pobehujem po okolí.
Nič rozumnejšie ako vrátiť sa späť ma nenapadá. Keď som sedel vybehla spoza môjho chrbta. Oproti mne sedel Vajgel snáď videl viac.
„Vidím, že si ju nechytil.“ víta ma Grcko.
„Oliver, privysoko rúbeš.“ hovorí tichým hlasom Vajgel a ja nechápavo počúvam.
„Videl som ju ako sa pochytila s čávom tam o štyri stoly ďalej. Keď jej chcel streliť, vytrhla si ruku z jeho laby a zdrhla. On hneď naskočil do BMW a odfrčal. Byť tebou už by som sa tu nezdržoval. Podľa jeho zlatých reťazí a parkovania na pešej budeš rád ak bude len mafiánsky poskok. Čomu neverím. Nevidel ťa síce ako si vyštartoval, ale čašníci určite.“
„Do kelu. Tak pozdravujte Tamášiho.“
„Počkaj.“ hovorí Vajgel a niečo mi podáva pod stolom.
Nahmatám mobil.
„Tam by si mal nájsť to číslo. Neboj už som ho vypol. Hoci byť tebou hneď by som sa ho zbavil a na všetko zabudol.“ žmurkne na mňa s kyslým úškľabkom.
„Ty si mu ukradol mobil?“ pýtam sa neveriaco.
„Povedzme, že rád trestám zábudlivcov. Zvlášť takýchto."
„Čaute“ hovorím a odchádzam.
Potenciálny kontakt na Dášu končí v rovnakom vrecku ako včera účtenka.
Zmätok v mojej mysli je však neporovnateľne väčší.

Neit,
8/04

napísanísané:: 29.8.2005

prečítalo:: 1125 ludí